Rómske matky potrebujú komunikovať s učiteľmi
Niekoľko rokov som pracovala s rómskymi deťmi a mládežou v rámci rôznych projektov, ktorých cieľom bolo zmysluplné využitie voľného času detí a mladých zo sociálne znevýhodneného prostredia. Určitý čas som bola súčasne aj terénna sociálna pracovníčka a tiež ako pedagogická asistentka, a tak som mala možnosť spoznať zblízka rodiny týchto detí. Veľakrát som si kládla otázky: Prečo tieto deti pri vstupe do základnej školy nepoznajú farby? Prečo často nemajú tieto deti učebné pomôcky? Prečo sa ich matky stavajú k ich vzdelaniu ľahostajne? Zistila som, že spoločným menovateľom týchto negatívnych postojov je chudoba.
Matky mojich zverencov som navštevovala v ich domácom prostredí, snažila som sa s nimi zblížiť a porozumieť im. Až vtedy som mnohé veci pochopila. Tieto ženy mi hovorili o svojom živote, o svojom detstve. Pochopila som, že ani ich rodičia nepovažovali vzdelanie za dôležité a že v ich rebríčku hodnôt sa nachádzalo veľmi nízko, takmer vôbec. Namiesto učenia museli pomáhať s domácimi prácami a s výchovou mladších súrodencov. Poznali hlad, nedostatok, boj o prežitie, ale často aj
domáce násilie. Mnohé hovorili o tom, že chceli študovať, ale podmienky, v ktorých žili im to neumožňovali. Dospela som k názoru, že je veľmi dôležité, aby učitelia komunikovali s matkami, ale aj naopak, aby matky komunikovali s učiteľmi. Je nevyhnutné, aby sa matky pýtali pedagógov svojich detí, ako sa im darí v škole, kde sú prekážky, v čom zaostávajú za ostatnými deťmi a ako je možné im pomôcť. Pri svojej práci som sa stretávala s rôznym prístupom matiek. Jedna skupina matiek nepovažovala vzdelanie za dôležité a vybavili takúto dôležitú vec tým, že konštatovali, že z ichdieťaťa profesor nikdy nebude. Bola tu však aj druhá skupina matiek, ktorá sa učila s deťmi, hovorila svojim deťom, že len vďaka vzdelaniu si nájdu dobrú prácu a budú môcť uživiť seba i svoju rodinu. Videla som, že týmto matkám najviac pomáhali pozitívne príklady. Motivovalo ich, keď videli na vlastné oči, že ktosi, kto pochádzal z chudobného prostredia vďaka snahe a úsiliu získal vzdelanie a mal sa lepšie ako jeho rodičia alebo starí rodičia. Často som opakovala týmto matkám, že deti sú naša budúcnosť
Videla a počula som, že za každým príbehom matky žijúcej v chudobe je bolesť, zúfalstvo, desiatky ťažkých životných úloh, ktoré väčšina žien ani nepoznala. Tieto matky pochopili, že keď chcú, aby ich deti boli vzdelané, potrebujú sa samotné vzdelávať a pracovať na sebe. Pochopili, že ony sú prvé, u koho ich deti hľadajú oporu a trpezlivosť. Spoznali tiež, že všetko sa nedá dosiahnuť zo dňa na deň a že deti potrebujú cítiť, že ich matky pozhovejú, keď sa im v niečom nebude hneď dariť. Tieto matky si uvedomovali, že deti na niektoré veci jednoducho potrebujú čas. Za veľké pozitívum som považovala doučovanie, na ktorom dieťa dostalo priestor na pochopenie učiva, na vyrovnanie sa s problémami, s ktorými sa stretávalo na vyučovaní. Bola som svedkom toho, čo kladné prináša komunikácia s učiteľom v prípade, že si rodič nedokáže poradiť sám pri
zadaní úloh. Rómske deti sú skvelé, plné farieb, vrodeného temperamentu a dokážu byť neskonale vďačnéľuďom, ktorí sa k nim správajú človečensky. Sú vďačné všetkým, ktorí im venujú svoj čas a u koho cítia, že ich akceptuje ako plnohodnotných ľudí a vidí v nich bytosť, ktorá vo svojom živote dokáže dosiahnuť úspechy. Za základné princípy pri vzdelávaní rómskych detí považujem dobré vzťahy medzi ich matkami a učiteľmi, vôľu a trpezlivosť prekonávať prekážky a odhodlanie matiek, mať vzdelané deti.
Autorkou článku je Alžbeta Zemanová (32). Pracovala v Mojmírovciach (okr. Nitra) ako terénna sociálna pracovníčka a tiež ako pedagogická asistentka. Bola zapojená do mnohých projektov obce a mimovládnych neziskových organizácií, ktorých cieľovou skupinou boli deti a mládež z rómskej komunity. Niektoré z projektov mali celoslovenskú pôsobnosť.
