Prečo naše deti si robia čo chcú? – píše detská psychologička
Prečo to tak je? Skúsme sa na to pozrieť a položiť si otázky:
- Som dostatočne blízko môjho dieťaťa alebo som ďaleko? Kričím na neho z druhej izby alebo stojím vedľa neho?
- Upútal som jeho pozornosť? Nadviazalo so mnou očný kontakt, reagovalo na svoje meno, zastavilo sa na chvíľu?
- Myslím vážne, čo hovorím? / ak hovoríte: “zlatko, stačilo, tu sa nebehá”- a hlas máte sladký, tón príliš jemný a usmievate sa, tak váš verbálny prejav nie je v súlade s neverbálnym. Dieťaťu vlastne dávate odkaz, že to čo hovoríte, tak nemyslíte.
- Kričím a som nervózny? – Dieťa cíti vašu nepohodu, a na krik si už zvykol. Situáciu má pod kontrolou stále dieťa.
- Som dôsledný? Dodržím slovo? Alebo sa len vyhrážam?
Čo môže pomôcť?
- uvedomenie si toho, že správanie dieťaťa je normálne (je to obdobie vzdoru, ktoré patrí k vývinovým medzníkom).
- Ostať pokojný ( najprv sa upokojiť, zvládnuť svoje emócie, aby ste mohli zvládnuť emócie dieťaťa)
- Upútať dieťa. Povedať jeho meno, nadviazať očný kontakt, byť blízko dieťaťa.
- Byť jasný.
- Byť jednoznačný a dôsledný.
- Mať v súlade svoju gestikuláciu a mimiku s tým, čo hovoríte.
- Vykašľať sa na to, čo na vaše výchovné zásahy povie vaše okolie. Ono nevychovávava, vy áno.
Dieťa získava istotu a cíti sa v bezpečí, keď vie, že sa môže spoľahnúť na svojich rodičov, ktorí sa rozhodnú, aké správanie je žiadúce, keď to ono samé ešte nevie posúdiť. Dieťa je vďačné za to, keď dostane jasné hranice a pravidlá.
Nespočetne krát sa mi stalo nielen počas mojej práce s deťmi, že som skupine bola považovaná za prísnu. Ale táto “nálepka” nijako neohrzilo môj láskyplný vzťah s deťmi. Dovolím si povedať, že skôr to bolo naopak. Deti presne vedeli, kedy a dokedy si robíme srandu, a čo sranda nie je. Vedeli, že keď niečo poviem, tak to aj platí (čo som už niečo sľúbila alebo, naopak, zakázala). Dokonca aj počas terapie hrou som mala niekoľko stretnutí, kedy som skoro celé stretnutie zadávala dieťaťu hranice, a ono na konci stretnutia prišlo a objalo ma.
Milí rodičia, nebojte sa povedať nie a zadať hranicu. Deti to potrebujú. Takýmto spôsobom sa učia orientovať sa vo svete, takýmto spôsobom sa z nich samostatné indivídiá s vlastnou vôľou a motiváciou. Treba si uvedomiť jednu vec, a to, že nie vždy vás vaše deti budú mať radi, že sa na vás budú aj hnevať, ale vy tu nie ste pre nich preto, aby ste robili, čo oni chcú, ale aby ste ich vychovávali a pripravovali na samostatný a úžasný život, ktorý ich čaká. Rešpektujte sa navzájom.
Autorkou článku je Silvia Érseková, destká psychologička.
