Detský domov alebo rodina?
Vo svojej dobrovoľníckej práci ale aj v osobnom živote som stretla deti, ktoré vyrastali v detskom domove alebo v náhradných rodinách. Vtedy som bola mladšia a príliš som sa nevenovala otázkam, prečo žijúci rodičia nechávajú svoje deti na výchovu iným? Aké majú pocity tieto deti, keď sa zrazu ocitnú bez mamy? Čo najviac chýbalo matke, ktorá sa rozhodla pre takýto radikálny krok? Peniaze, bývanie, láska partnera? Nemala už ona v detstve deficit lásky? Aké práva porušuje takáto matka? Dnes si kladiem takéto otázky veľmi často, pretože som sa stala slobodnou matkou.
Napriek tomu, že som od prvej chvíle vedela, že svoje dieťa budem vychovávať sama, neváhala som ani chvíľu o tom, že ho chcem priniesť na svet. Bola som rozhodnutá, že svojmu dieťaťu umožním využiť prvé z jeho ľudských práv – právo na život. Vedela som, že svojmu dieťaťu budem vedieť zabezpečiť láskyplné prostredie, pozornosť a starostlivosť. To všetko som cítila, ale sa priznám, že som netušila, že ma dieťa dokáže tak veľmi obohatiť. Sledovať ako rastie, ako každý deň vie niečo nové, aké je úprimné, čisté, to sú najkrajšie pocity, aké som doposiaľ prežila. Tieto pocity mi dávajú silu prekonávať mnohé bariéry. Zároveň si však uvedomujem, že svoju silu čerpám z lásky a pocitu bezpečia, ktoré mi dávala moja matka.
A vrátim sa opäť k deťom, ktoré matky opustili. Pri mojom synovi si kladiem otázky, naozaj museli všetky deti, ktoré som poznala ísť do detských domovov? Nemohla sa situácia v rodinách riešiť lepšou sociálnou prácou? Viem o projektoch tzv. sanácie rodín, ale tie skončili vo chvíli, keď skončil prílev peňazí z európskych fondov. Rovnako, ako iné projekty pre sociálne znevýhodnené skupiny. Štát nenašiel peniaze na ich pokračovanie, pretože nejde o okamžitý efekt. Nemožno rátať so ziskom ako pri výrobe áut. Určite by nebolo možné zachrániť všetky deti, ale som presvedčená, že sa aspoň časť matiek by pri dobrej sociálnej práci rozhodla vychovávať dieťa doma. Rodina, pocit bezpečia, pocit súdržnosti, to všetko ovplyvňuje dieťa a pripravuje ho na život v dospelosti. Aj keď môže byť dieťa v detskom domove až do konca štúdia, v momente, keď ho opustí, je odkázaný na seba. S rodinou stratil kontakty, vlastne ich nikdy nenadviazal. Zrazu nevie riešiť jednoduché problémy a okolie mu to vyčíta, pretože netuší v čom spočíva chyba. Pritom výchova v detských domovoch nie najlacnejšia a najväčšia položka podľa výskumov poskytuje štát na platy zamestnancov. Nemohol by ich dať na sociálnych pracovníkov, ktorí by ozdravovali situáciu v rodine?
Som Rómka a veľmi ma trápi, že väčšina detí v detských domovoch majú rómske korene. Pritom viem, že deti v našich komunitách sú modlou, stredobodom pozornosti, stredom vesmíru. V prípade opustenia dieťaťa takmer vždy ide o sociálne vylúčené skupiny, v ktorých by potrebovali obaja matka i dieťa pomocnú ruku.
Alžbeta Zemanová (32)
Pracovala v Mojmírovciach (okr. Nitra) ako terénna sociálna pracovníčka a tiež ako pedagogická asistentka. Bola zapojená do mnohých projektov obce a mimovládnych neziskových organizácií, ktorých cieľovou skupinou boli deti a mládež z rómskej komunity. Niektoré z projektov mali celoslovenskú pôsobnosť.
