Ľudmila sa vydávala z lásky a dlhé roky žila so svojím mužom úplne normálne, mali sa navzájom radi. Približne pred tromi rokmi začal manžel Ľudmilu biť, ponižovať, obmedzovať v styku s priateľkami a s vlastnou rodinou. Zrazu sa ocitla v postavení väzňa, či otrokyne. Po troch rokoch psychického a fyzického teroru sa rozhodla odísť, lepšie povedané utiecť od svojho manžela a otca troch maloletých detí. Deti samozrejme vzala so sebou.
Podala na neho trestné oznámenie, na základe čoho sa dostal manžel do cely predbežného zadržania. Ona býva s deťmi v krízovom centre, čo nie je ideálne miesto pre rodinu, ale útechou je pre ňu skutočnosť, že deti nie sú svedkami týrania, nikto ich neokráda, nešikanuje. Pracuje veľmi intenzívne, lebo jej záleží na tom, aby deťom mohla zabezpečiť stravu, zaplatiť nájomné a uhradiť poplatky v škole a iné výdavky. Záleží jej na tom, aby deti mali pocit bezpečia a rodinnej pohody. Snaží sa, aby si plnili svoje povinnosti v škole. Celkom sa jej to darí. Nastal zlom, ale nie pohoda a najmä nie pre deti. Matka sa musí pozerať na to, ako jej deti chodia nepretržite na výsluchy. Vypočúva ich detský psychológ, potom súdny psychológ, prokurátor…. Kurátorky sa už niekoľkokrát zmenili a tortúra oboznamovania sa s nimi a vzájomné privykanie si začína vždy od nuly. Všetko sa to deje preto, lebo otec nesúhlasí s obvineniami a tvrdí, že detí klamú. Aj laik by vedel, že deti potrebujú pokoj a nie neustále pripomínanie si chvíľ utrpenia. Pýtam sa, mohli by si deti vymyslieť také scenáre? Je normálne, aby trvalo rok takéto vyšetrovanie a jeho ukončenie bolo v nedohľadne? Pre deti aj ich matku je to neustály stres a neustále obavy, kto ich zase zavolá na výsluch a čo od nich budú chcieť. Neraz sa stalo, že sa vrátili z výsluchov so slzami v očiach, roztrasení, mĺkvi. To naozaj nik neberie ohľad aspoň na deti? Naozaj je matka v takejto situácii celkom bezbranná?Šestnásťročný, najstarší syn prevzal na seba úlohu otca.
S rodinou otca sa nechce stretávať. Cíti hnev a smútok, chce otcovi napísať list o tom, ako ublížil ich mame, ale aj im, ako sa chce v živote vyhnúť podobnému správaniu sa voči ženám. Ako to skončí? Ako môže matka deťom pomôcť v tejto chvíli? Ako zabráni ďalším vyšetrovaniam, ktoré deťom neprospievajú a ktoré narúšajú ich život a psychiku? Prosím o radu, existuje nejaké východisko?
D. F.erenčíková
Milá D. Ferenčíková,
z vášho listu cítime úprimný záujem o rodinu v náročnej situácii. Už samotné podanie trestného oznámenia a odchod od manžela si vyžadoval od Ľudmily obrovskú odvahu a urobila prvý veľký krok, ktorým ochránila svoju rodinu. Súhlasím s vami, že krízové centrum nie je ideálnym miestom pre rodinu, poskytuje však útočisko, bezpečie, strechu nad hlavou aspoň dočasne a Ľudmiľa aj deti si môžu na chvíľu vydýchnuť, kým si postupne vybudujú svoj nový život. Krízové centrá navyše poskytujú aj psychologickú podporu, ktorú táto rodina momentálne veľmi potrebuje. Obrátiť sa môžu aj na Centrum Nádej, ktoré poskytuje psychologické, sociálne aj právne poradenstvo pre rodiny, kde sa vyskytuje domáce násilie a deti sú ohrozené. https://centrumnadej.sk
Tým, že naše súdnictvo nefunguje ideálne by som odporučila vyhľadať psychologickú pomoc a podporu tak pre mamu ako aj deti, aby postupne spracovávali traumatizujúce zážitky a posilnili sa osobnostne natoľko, aby dokázali ísť ďalej a vytvoriť si nový život.
Držím palce!