Rola matky

Autorka: Lilla Bolemant, 15.júl. 2016, pôvodný článok sa nachádza na maďarskom blogu

Preklad : Anita Veressová

Je to už viac desaťročí, čo Simone de Beauvoir francúzska filozofka pochybovala o existencii materinského pudu. Potom ju nasledovali psychológovia a sociológovia, ale zároveň muži aj ženy. Vzhľadom na ich feministické názory, spoločnosť to nevnímala, ako niečo vedecké. Namiesto toho, aby sa o ich pr8cach viedli diskusie, tak sa viacerí vyjadrovali o nich len pohŕdavo.

Výskumníci veľmi dbali na to, aby sa nebralo ponaučenie od primitívnych ľudí. To že, že niektorí otcovia sú viac mamičkovskí, a že sa matky nestarajú, ba sú kruté, nič nezmenilo na našich názoroch.

Kniha autorky Elizabeth Badinter francúzskej spisovateľky podrobne znázorňuje materstvo a materinskú lásku od 17. storočia až dodnes. Kľúčovým posolstvom je, že materinský pud ako taký u človeka neexistuje.  To znamená, že materinská láska sa nedá nazvať ľudským pudom. Viac storočí sa tak presvedčivo hovorilo o tomto fakte, že máme sklon veriť tomu, že materinská láska je prirodzená a nezávislá od jej prostredia, v ktorom žena žije.

Toto veru tak nie je. Má rada matka svoje dieťa keď ho porodí a následne zabije? Alebo jedna matka môže prejavovať lásku k svojmu dieťaťu, keď ono je následkom sexuálneho zneužitia? Poďme sa pozrieť aj na to, koľko nežiaducich detí sa dostane do detského domova. Keď sa matka hneď po pôrode vzdá svojho dieťaťa, alebo si ho nechá, ale sa oňho nestará tak sa dieťa stáva sociálnym prípadom?

Ak sa stretneme s podobným prípadom, hneď odsudzujeme matku. Mohli by sme ale myslieť aj na to, že to dieťa má aj otca. Jeho prečo nikto nespomenie? On nemusí brať zodpovednosť za svoje činy?Ktoré sú tie nevyjadrené očakávania, ktoré za každú cenu chceme splniť, lebo ak sa to nepodarí, cítime sa menejcenné?Žena má byť skromná, tichá, prispôsobivá, poriadkumilovná, starostlivá a musí vedieť odpustiť. Tieto vlastnosti, alebo len niektoré z nich nájdeme v hociktorej učebnici od základnej školy až po univerzitu.

Hlavou patriarchálnej spoločnosti je muž. On sa rozhoduje o veciach sveta aj o svojej rodine. Rolou ženy je starať sa o rodinu a byť v pozadí. Ak opustí túto funkcia s tým, že začne pracovať, svet ale aj ona sama pred sebou, to vníma ako znehodnotenie jej role v rodine. Vynaloží všetky svoje sily, aby mohla uspieť v obidvoch pozíciách, lebo má výčitky svedomia za to, že nežije len pre svoje deti. Položme si otázku: muž prečo necíti, že jeho práca niekedy ide na úkor rodiny? Pracujem len preto, aby vy ste mali všetko, hovoria muži. Ale chýba práve ten spoločne strávený čas, aby deti mali všetko. Keď medzi rodičmi dôjde ku konfliktu, odpoveď je jasná: bezo mňa by ste umreli od hladu. Ekonomická závislosť podriadi ženu.

V príspevkoch úspešných podnikateliek a v iných dôležitých funkciách pracujúcich žien často krát počujeme ako vysvetľujú, že popri mnohých pracovných povinnostiach bez pomoci zvládajú chod domácnosti, a starostlivosť o svoju rodinu, lebo pre nich sú najdôležitejší práve oni. Cítia, že o tom majú hovoriť, lebo musia potvrdiť, že nezanedbávajú svoju rodinu. Od žiadneho muža úspešného vo svojej práci sa nikto neopýta, ako vie zosúladiť prácu s rodinným životom.

Ďalšia problematika, ktorú naša moderná spoločnosť nevie spracovať: bezdetné ženy. Dôvody sú rôzne. Celá spoločnosť cíti  a vyjadruje myšlienku: „Ako veľmi ich ľutujú“. Vnímajú ich inak, ako tie ženy, ktoré tak či tak, ale rodili. Odsúdiť ich je veľká nespravodlivosť. Prečo má za povinnosť každá žena rodiť, ak ona nechce vlastné dieťa, nech je to jej rozhodnutie. Nie jeden muž nechce byť otcom, a to im nikto nevyčíta, že kvôli nim vymrie ľudstvo.

Priznajme si aj to, že pre výchovu dieťaťa sa toho musíme veľa vzdať. U nás neexistujú žiadne podmienky dané spoločnosťou, že matka po pôrode môže pokračovať v práci, tak na pár rokov vypadne z praxe a to vplýva na jej dušu. Matka má pocit, akoby sa život zastavil, kým ostatní robia bežné veci, ona je doma s dieťaťom. Nemá sa s kým rozprávať, ani s dieťaťom. Počas popoludňajších prechádzok sa stretne s inými mamičkami, ale tie vedie rozprávať len o špinavom prádle a detskej výžive, a to po dlhšom čase môže byť jednotvárne a znervózňujúce.

Spomeňme aj tie mamičky, ktoré z nejakého dôvodu svoje dieťa vychovávajú samé. Je na to odborný výraz, rozbité rodiny, čo už aj pomenovanie je urážajúce. Hovorí sa len o tom, aké dôležité sú pre dieťa obaja rodičia, aby dieťa videlo aj vzor otca. Prirodzené by bolo, ak by každé dieťa žilo v plnej rodine, v kľude a bezpečí. Lenže veľká časť prípadov svedčí o inom. Ani v úplnej rodine nemôže byť dieťa kľudné a v bezpečí, lebo jeho život strpčujú nekonečné hádky medzi rodičmi.

V dnešnej dobe prežíva stále domnienka, že muž udáva žene spoločenský štatút a že štatút rozvedenej ženy je oveľa nižší ako ženy vydatej. Žena, ak je rozvedená, tak pre mužov znamená, že je voľna a tak jej môžu dvoriť. Ak to žena odmietne, muži si myslia, že určite má niekoho a v súvislosti so situáciou ju dávajú dokopy so šéfom, kolegom, susedom, poštárom, alebo s hocikým.

Situáciu slobodnej matky v žiadnom prípade spoločnosť neuľahčí. Mohla by cestovať so zľavou tak ako na vnútroštátnych linkách, tak aj do zahraničia, ale podmienkou je byť úplná rodina, teda dvaja rodičia s deťmi. Matka môže mať nárok na úver, ktorý by do24 hodín vyplatili a to bez ručiteľa, ale rodičia musia byť v spoločnej domácnosti. Ak žije sama, potrebuje ručiteľa.

Začali sme s materinskou láskou, ktorá musí byť zakódovaná do každej ženy. Ono je to vlastne len ľudský pocit, ktorý, tak ako každý pocit, je neurčitý, krehký a nedokonalý. Odlišujúc od všeobecných názorov v žene to nie je až tak hlboko zakorenené. Materinská láska sa prejavuje s rôznymi spôsobmi, niekedy je silná, inokedy zas slabá a inokedy sa neprejavuje vôbec.

Možno, že sa toto zistenie zdá strašidelné, ale musíme si na to zvyknúť, že zaužívané obsadenie sa ženy a muža rozpadá a ženy sa chcú deliť s mužmi o svetské veci aj o výchovu detí. Táto vôľa postupne zmení ľudské role, robí ich vyváženými a harmonickými.