Smrť očami detí – píše detská psychologička
“Nemôžem sa s ním rozprávať o smrti. Peťko je ešte taký malý. Nechcem mu povedať, že jeho dedko zomrel. On si to ešte neuvedomuje. Na pohrebe všetci plačú. Určite to nezvdládne. Nechcem ho traumatizovať. Cintorín nie je pre deti.” Tieto vety často počúvam nielen počas psychologickej konzultácie s rodičmi, ale aj v bežnom rozhovore. Vyjadrujú obavy rodičov, ktoré ich vedú k tomu, aby svoje deti ochránili pred témou smrti. Pravdou je, že sa o smrti veľa nerozprávame. Nerozprávame o tom ani my dospelí, a hovoriť o tom s deťmi je takisto nepredstaviteľné.
Prečo to tak je? Je nám nepríjemné a často aj bolestivé otvoriť práve túto tému. Často aj my máme svoje neistoty, nevieme, čo máme povedať, ako to máme povedať, či nie je blbé sa o tom rozprávať. Skúsme si túto otázku zodpovedať sami za seba.
Pravdou však je, že práve hovorením o smrti zmiernime obavy a úzkosti detí spojené so smrťou. Deti niektoré zážitky zažívajú po prvýkrát vo svojom živote, potrebujú svet pochopiť, tak zapájajú svoju fantáziu a keď nemajú zodpovedané určité otázky, tak spoja dokopy veci, ktoré spolu nesúvisia a stupňuje sa ich strach a neistota, môžu sa dokonca objaviť aj pocity viny. Smrť, aj keď ju vnímame bolestivo, je prirodzenou súčasťou života každého človeka a nemôžeme sa mu vyhnúť. Deti smrť vnímajú už ako bábätká, reagujú na emocionálnu atmosféru v rodine. Vnímajú, že rodičia sú smutní, často plačú, a reagujú tiež plačom a zvýšeným nepokojom.
Staršie, troj- až päťročné deti popierajú, že smrť je niečo konečné. Predstavujú si ju skôr ako spánok, z ktorého je možné prebudiť sa. Smrť chápu ako niečo, čo sa deje len iným ľuďom, ony nemôžu zomrieť. Často veria, že tým, že niečo urobili, alebo neurobili (poslúchali alebo neposlúchali), spôsobili smrť osoby, tak môžu byť prítomné pocity viny. Môže sa stať, že dieťa
prestane robiť určité činnosti, ktoré už zvládlo aj samé, napríklad chodiť na wc, najesť sa sám. Neistota spôsobuje, že sa na svojich rodičov lepia, boja sa, aby sa im nič nestalo. Potrebujú opakované uistenie, že rodičia sú v poriadku, že ich neopustia, že sa pre nich vrátia. Deti vo veku 6-9 rokov už vedia, že smrť je konečná a živé bytosti musia zomrieť. Chápu, že smrťou končia životné funkcie človeka. Prestane dýchať, biť mu srdce, jesť a pod. Niekedy dávajú otázky, ktoré nám môžu pripadať smiešne alebo divné, ale je to spôsobené vlastne ešte detským vnímaním sveta. Smrť zväčša spájajú s chorobou alebo starobou. Smrť si predstavujú ako osobu, či už anjela, kostru, ducha alebo starého pána. Môžu sa objavovať zlé sny a ťažkosti so spánkom. Tým, že vnímajú svet len zo svojho pohľadu, tak sú presvedčené, že môžu svojím správaním vplývať na to, že niekto zomrie, rozvedie sa, ochorie a pod. Ťažkosti s vyjadrovaním pocitov sa môže prejavovať tým, že sa uzatvárajú do seba, alebo reagujú podráždene, až agresívne. V škole môžu podávať horší výkon.
Desať- až dvanásťročné deti už chápu, že každý človek raz zomrie a je to navždy. Práve toto v nich vyvoláva obavy, boja sa smrti. Vedia aj to, že smrť je koniec života tela, že príčinou môžu byť prirodzené okolnosti aj nehody. Zaujímajú ich biologické aspekty smrti- čo sa stane s človekom, keď zomrie, ako nastane smrť, ako vyzerá a čo robí mŕtve telo. Svoj strach zo smrti zakrývajú tým, že si z nej robia srandu. Môžu smrť popierať a tváriť sa, že sa nič nedeje, hlavne ak my dospelí máme tendenciu reagovať týmto spôsobom a podporujeme ich v tom. Aj ony ešte môžu prežívať určitú zodpovednosť za smrť blízkeho človeka. Už smútia podobne ako dospelí. Dospievajúci v puberte prežívajú paradox medzi tým, že vedia, že smrť je konečná ale majú pocit nesmrteľnosti. Môžu sa stať zaujatým smrťou, môžu sa angažovať v riskantnom správaní, aby dokázali svoju vlastnú nesmrteľnosť. Smútia ako dospelí, potrebujú podporu aj svojich kamarátov.
Často sa na smrť nevieme ani pripraviť, vlastne, podľa mňa, nikdy nie sme dostatočne pripravení na to, že náš milovaný zomrie. A práve budúci mesiac, kedy spomíname na našich zosnulých a navštevujeme cintoríny otvára príležitosť rozprávať sa s deťmi na túto tému. Zrelé pochopenie smrti znamená uvedomenie si, že smrť je konečná, nezmeniteľná a univerzálna, a nikto nemôže vrátit deda, alebo iného človeka, ktorý zomrel.
