Tolerancia a právo na bývanie

Som Rómka a matka-samoživiteľka. Žijem v krízovom stredisku, no vzhľadom k tomu, že môj pobyt v stredisku podľa pravidiel končí, hľadám podnájom pre seba a moje deti. Hľadať podnájom s deťmi je ťažké, ale hľadať bývanie pre Rómku s dvomi malými deťmi je nadmerne ťažké, takmer nemožné. Ľudia z rómskej národnostnej menšiny na Slovensku sú v tejto oblasti považovaní za ohrozujúci, ba až škodlivý element. Nezáleží na tom, že celý život pracujem, dominantné je, že som Rómka. Majoritná spoločnosť toleruje národnostné menšiny, aj rómsku, no len do chvíle, kým sa jej to osobne netýka. Počula som už vetu: “Nemám nič proti Rómom, no za susedov ich radšej nechcem.„ Tento názor potvrdzujú aj odborné výskumy, podľa ktorých vyše 80 percent ľudí by nechcelo mať za suseda Róma.

Moja priateľka, ktorá neznáša, keď sa ľudia rozdeľujú podľa farby pleti, alebo podľa náboženstva, bola obzvlášť rozhorčená a rozhodla sa, že mi pomôže nájsť bývanie. Na svojom profile na sociálnej sieti, poprosila svojich známych a priateľov a ich priateľov, či by nevedeli o vhodnom bývaní pre mňa. Títo ponúkali rôzne možnosti, no väčšina ma odkázala na ubytovňu a krízové strediská. Jeden z nich mi aj odkázal: “Si Rómka, tak žiaľ…“ Ja som však neprestávala veriť, až sa nakoniec  podarilo nájsť ubytovanie. Aspoň sa to tak javilo.

Bola som šťastná ja, aj deti, že budeme bývať, aj keď len dočasne v malom domčeku. Spomínaný dom mi majiteľka ponúkla s tým, že ho chcú predať, no kým sa nepredá, tak v ňom môžem s deťmi bývať za náklady na energie.

Tri týždne sme sa tešili, zháňala som nábytok, sporák. Prišiel deň prebudenia z pekného sna. Deň po tom, čo som do domu odviezla postele pre deti, mi majiteľka zavolala a povedala, že sa so mnou musí porozprávať. Na stretnutí som sa dozvedela, že sa nemôžeme do domu nasťahovať, kvôli zlej statike domu. Pozerala som na ňu s otvorenými ústami, neveriac vlastným ušiam. Dokázala som jej len položiť otázku, prečo mi dovolila sťahovať do domu veci. Veď to boli pre mňa zbytočné výdavky. Odpovedala, že vraj sa to dozvedela deň po tom, čo som ich nasťahovala. Postele som odviezla v sobotu a je menej ako pravdepodobné, že statik jej dal posudok práve nasledujúci deň –  v nedeľu.

Možno keby mi povedala pravdu, že sa zľakla toho, že som Rómka, alebo že sa susedom nepáčila predstava mať za susedku Rómku, by ma až tak nemrzelo, ako celé divadlo sprevádzané klamstvami.

Horký smiech cez slzy ma prepadáva, keď si spomeniem na prednášky o ľudských právach, ktoré som absolvovala a ktoré som aj ja deťom v škole, ako pedagogická asistentka vysvetľovala. Podľa nich by mali mať deti právo na výživu, primerané bývanie a zdravotnícke služby (Deklarácia práv dieťaťa, bod 4). Namiesto toho sa stretávam s predsudkami a so strachom pred nami, Rómami. Ako mám majiteľke ukázať, že jej vlastníctvo nezničíme a že uhradím všetky náklady, keď mi ani šancu nedala? Ako si mám myslieť, že žijem v tolerantnej spoločnosti, keď sa stretávam s takýmto prístupom? Ako mám svoje deti vychovávať k tolerancii k väčšinovej spoločnosti? O koľko viac síl a odvahy potrebujem pri riešení situácie, v ktorých sa ocitajú aj ženy z majoritnej spoločnosti.

Dagmar Ferenčíková

Autorka je vychovávateľka v Základnej škole na Biskupickej ul. v Bratislave. Predtým pracovala ako pedagogická asistentka. Je spolupracovníčkou občianskych združení Proti prúdu (vydavateľ časopisu Nota bene) a Romano Kher- Rómsky dom.