skip to Main Content
0917737076 info@minoritykids.sk
Nechcem ísť Do škôlky

Nechcem ísť do škôlky

Tomáško prichádza do materskej školy každé ráno s plačom. Nechce sa prezuť a už vôbec nechce ísť do triedy. Na obed si dá len tri lyžičky polievky aj to len vtedy, keď má „dobrý deň“. Do činnosti ostatných detí sa nezapája. Sedí mimo detí a pozoruje ich. Rád sa hrá sám, nerušene, so svojimi autíčkami, ktoré priniesol z domu. V materskej škole zaspí poobede len vtedy, ak celé dopoludnie preplakal a je z toho vyčerpaný. Väčšinou však leží v postieľke a čaká na svoju maminku. Tento „stav“ trvá už mesiac. Rodičia sú znepokojení a majú pochybnosti, či bol dobrý nápad zaradiť dvojročného Tomáška do súkromnej materskej škôlky. Rána sú aj pre nich utrpením, najmä keď pri ich odchode synček stále plače a kričí: „maminka“. Znepokojuje ich aj to, že Tomáško v materskej škole nekaká, a plače aj keď už má ísť domov.

 

Tomáško sa aj po mesiaci nachádza v období adaptácie, teda prispôsobovania sa na materskú školu. Ide pre neho o cudzie prostredie – všetko je tam nové, v triede sú deti, ktoré nepozná a pani učiteľka bola tiež cudzia osoba. Musí sa vyrovnať s pocitom, že istý čas prežije bez prítomnosti svojich rodičov. Musí získať skúsenosť, že sa pre neho rodičia každý deň vrátia, nech sa deje čokoľvek. Musí si nájsť cestu k pani učiteľke, aj k deťom, rovnako, ako aj ony hľadajú cestu k nemu. Ľahšie sa dokážete vžiť do Tomáškových pocitov a správania, ak si predstavíte chvíle, keď ste nastupovali na svoje prvé pracovisko. Nikoho ste nepoznali, v budove ste sa stratili, dokonca vám ani jesť nechutilo. Nevedeli ste, od koho čo môžete očakávať a zvykali ste si na nový režim v práci. Až po určitom čase (ktorý je veľmi individuálny), ste pociťovali istotu a začali chodiť do práce bez obáv a v tom lepšom prípade aj s radosťou. Pamätáte si, čo pomohlo vám?

Vráťme sa však do materskej školy a povedzme si, čo môže pomôcť deťom. Dieťa sa bude cítiť lepšie, ak vidí na svojich rodičoch, že sú vyrovnaní s tým, že chodí do materskej školy. Napriek tomu, že ich dieťa plače, veria, že sa tam o neho dobre postarajú a že sa cíti dobre. Rodičia musia zaujať svoj jednoznačný postoj a povzbudiť dieťa, povedať mu, že situáciu zvládne a že chodiť do materskej školy je vynikajúca vec. Uvedomujem si, že to nie je ľahké, keď vaše dieťa dennodenne plače. Bez dôvery v učiteľkine schopnosti a  viery v jej ľudskosť to nejde. Rozprávajte sa s ňou a počúvajte ju. Je aj v jej záujme, aby si vaše dieťa zvyklo na materskú školu a cítilo sa v nej dobre. Pokiaľ však máte veľmi ustráchané, úzkostlivé dieťa, dieťa, ktoré má ťažkosti s komunikáciou, má pomalší vývin alebo sa cíti neisto a v strese, prekonzultujte situáciu s psychológom a spolu s ním hľadajte cesty, ktoré pomôžu vám a vášmu dieťaťu. Verím tomu, že ak Tomáška podporia jeho rodičia a pani učiteľka bude aj naďalej láskavá a trpezlivá, chlapček si na materskú školu zvykne a bude do nej chodiť s radosťou.

Praktické tipy na záver:

1. Vždy sa rozlúčte s dieťaťom. Robte to krátko a rýchlo, povedzte, že sa bude mať dobre a prídete pre neho.
2. Dovoľte mu zobrať so sebou jeho obľúbenú hračku, fľašku alebo deku z domu.
3. Neľutujte vaše dieťa. Viac ho posilní to, keď vyjadríte svoje porozumenie jeho pocitom a podporíte ho.
4. Pýtajte sa ho na zážitky z materskej školy. Hovorte s ním aj o svojich zážitkoch z detstva, pokojne aj o tom, aký bol váš deň.
5. Prežívajte veľa času s vaším dieťaťom aj pri voľnej hre, kde mu venujete vašu stopercentnú pozornosť a prítomnosť.

V prípade, že máte pocit, že vám adaptačné obdobie prerastá cez hlavu, zdá sa vám, že trvá príliš dlho (viac ako 3 mesiace), vidíte, že je príliš intenzívne a dochádzajú vám sily, odporúčam vyhľadať pomoc psychológa.

Érsek Silvia

Érsek Silvia

Detská psychologička, hrová terapeutka, autorka projektu Na káve so psychologičkou.Svoje štúdium psychológie ukončila v roku 2010 na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Svoje skúsenosti získavala v Centre pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Nových Zámkoch, neskôr v Bratislave, a v Plamienok n. o. ako dobrovoľníčka. Jej snom bolo zúčastniť sa výcviku v Terapii hrou, ktorý sa jej splnil pred rokom. Naďalej spolupracuje s Inštitútom Terapie Hrou. Momentálne vedie projekt Na káve so psychologičkou, ktorého zámerom je priniesť psychológiu medzi ľudí, odbúravať mýty a predsudky a zameriavať pozornosť na predchádzanie problémov. Okrem psychológie buduje svoju sieť e-shopov v spolupráci s jednou špičkovou anti-agingovou spoločnosťou. Už odmalička snívala o tom, že bude ľuďom pomáhať, teraz má na to všetky nástroje.

Back To Top