Profesionálne rodičovstvo je poslanie, nie práca
Eva je profesionálnou matkou dvoch chlapcov vo veku troch rokov, ktorých si zobrala pod krídla od ich útleho veku. Eva má svoje tri už dospelé deti a niekoľko vnúčat.
Neprekáža jej, že si ju ľudia na ulici obzerajú, keďže deti sú rómske a ona nie je Rómka. Neprekáža jej, že deti ju oslovujú mama, hoci by prakticky mohla byť ich starou mamou. Miluje ich a robí pre nich, čo je v jej silách a možnostiach. Vraví že sú pre ňu požehnaním.
Eva patrí medzi prvé ženy v Komárne, ktoré sa odhodlali na túto nevšednú profesiu. Bolo to v čase, kedy s manželom boli v zlej finančnej situácii a na úrade práce jej ponúkli kurz profesionálneho rodičovstva. Je zamestnancom detského domova, v ktorom boli deti umiestnené. Nebolo ľahké rozhodnúť sa pre zodpovednú prácu na 24 hodín. Museli s manželom zvážiť, či budú schopní v noci vstávať k deťom, chodiť s nimi po lekároch, znášať detský plač a všetko, čo k výchove takých detí patrí. Veď už ani jeden z nich už nebol najmladší.
Pri prijímaní do zamestnania musela Eva absolvovať psychologický pohovor, pohovor s riaditeľkou detského domova, oboznámiť sa so sociálnymi aj právnymi podmienkami práce a odpracovať určitý počet hodín v detskom domove.
Čo to všetko znamenalo pre jej rodinu? Okrem jej vlastného odhodlania museli súhlasiť všetci členovia rodiny s tým, že pribudnú dvaja noví členovia rodiny. Manžel, bez pomoci a ochoty ktorého by prácu nezvládla, musel tiež súhlasiť s jej rozhodnutím. Jej deti, ktoré napriek tomu, že sú dospelé, museli vyjadriť svoj súhlas s tým, že ich čakajú veľké zmeny v domácnosti.
Profesionálne rodičovstvo neznamená zmenu len pre profesionálnu rodinu, ale najmä pre deti, ktoré do nej prichádzajú. Veľa z nich prechádza ťažkým obdobím a striedaním miest. Málokedy prichádza do rodiny malé batoľa. Častokrát sú to deti, ktoré poznajú svojich biologických rodičov a majú svoje návyky, často nesprávne. Dôležité je uvedomiť si, že ide o ľudskú bytosť, ktorá je jedinečná.
Zložitosť úlohy profesionálneho rodiča spočíva aj v tom, že si musí uvedomiť, že jedného dňa môže súd rozhodnúť o tom, že deti pôjdu do náhradnej starostlivosti. Je to práca, pri ktorej vznikajú citové väzby. Najdôležitejšia je pri tom budúcnosť detí. Vždy je lepšie ak sa deti dostanú do milujúcej rodiny, ako by mali ostať v štátnom zariadení. Cieľom profesionálneho rodičovstva je zabezpečiť deťom rodinné prostredie. Eva tento cieľ rešpektuje. Miluje chlapcov rovnako ako svoje vnúčatá. Rozdiel vidí v tom, že pri chlapcoch musí viesť osobné karty, v ktorých musí vykazovať, na čo vynakladá peniaze z detského domova. Smutnejší rozdiel spočíva v tom, že niektorí ľudia jej dávajú pocítiť, že má rómske deti. Stalo sa jej to u očnej lekárky, ktorá jej s neskrývaným opovrhovaním povedala, že nie je potrebné tieto deti vyšetrovať. Veď je jedno, či dobre vidia alebo nie. Pýtala sa Evy, prečo im venuje takú pozornosť. Jej odpoveď? Pretože ich miluje.
So zamestnávateľom je Eva spokojná, pani riaditeľka je ústretová a ľudská. Detský domov z času na čas usporadúva rôzne spoločenské podujatia, kde sa profesionálni rodičia i ich deti stretávajú, ale podľa nej by takéto stretnutia mali byť častejšie. Boli by prínosom najmä pre deti, pre ktoré ide o spoločenský zážitok a o príležitosť spoznávať iné rodiny. Počas dovoleniek si musia aj profesionálni rodičia čerpať dovolenku a v tom čase deti idú do inej rodiny. Je dôležité, aby ich vopred spoznali a nezažívali šok z nových ľudí okolo seba. Podľa Evy by nemali byť profesionálni rodičia zavalení množstvom administratívnej práce.
Či túto prácu odporúča iným? Áno, v tom prípade, ak si potencionálny profesionálny rodič uvedomuje, že v prípade tejto profesie nejde o prácu, ale poslanie. Taký človek nemôže vidieť vo svojej práci len finančné ohodnotenie. Je to práca na 24 hodín a musí sa s ňou stotožniť celá rodina.
Ľuďom, ktorí sú len pozorovateľmi tejto profesie odporúča prekonať predsudky voči deťom, ktoré sa previnili len tým, že sa narodili s inou farbou kože.
Zaznamenali: Agnes Horváthová a Dagmar Danielová-Ferenčíková
