Bojíme sa povedať nie? – píše psychologička

Sedím v čakárni, pár stoličiek ďalej sedí matka s asi trojročným chlapcom. Je koláč. Potom sa rýchlo postaví a rozbehne sa po chodbe. Behá hore dole s koláčom v ruke a v ústach. Začne kričať, skákať, spievať. Matka nervózne sedí, vidím na nej, že rozmýšľa. Snaží sa malého utíšiť a upokojiť, no ten na ňu nereaguje. “Zlatko, tu nesmieš behať. Zabehne ti koláčik, môžes sa udusiť, nesmieš behať s koláčom v ústach. Vyjde pani doktorka a bude zle….” – mamička sa púšťa do dlhého vysvetlenia. Vidno na nej, že sa cíti nepríjemne. Staršia pani krúti hlavou. Starší pán sa rozčuľuje, čo to je za výchovu, že chlapec neobsedí. Každý má k tomu čo dodať. Ja sedím, a fandím matke, aby dokázala svoje dieťa rázne stopnúť a povedať stačí a ustojí prípadnú reakciu dieťaťa.

Ona však vytiahne z kabelky tablet, pustí mu rozprávku (tiež trošku nahlas, podľa výrazu pána) a chlapec čuduj sa svetu, ticho sedí a pozerá. Na matkinej tvári vidím úľavu.

A ja sedím a rozmýšľam, čo sa dieťa z tejto situácie naučilo. “Keď sa správam nevhodne, tak dostanem tablet”. A čo sa nenaučí? Že v čakárni sa správame ohľaduplne (teda ani ako trojročný nevrieskam na celú čakáreň), že keď sa chcem najesť, tak nebehám, lebo naozaj mi kúsok môže zabehnúť.

Niekoľkokrát som sa dostala do situácie, kedy si dieťa robí čo chce, a rodič ho poslušne nasleduje. Moja otázka je: “nakoľko vás správanie vášho dieťaťa obmedzuje v bežnom živote?” Po tejto otázke zvyknem dostávať odpoveď: “dosť”.

“My nechodíme na ihrisko, lebo Maxík tam bije deti. Chodíme obklukou domou, len aby Laura nezbadala cukráreň, ktorú máme po ceste. Varím len kašovitú polievku, malý nič iné nezje. Upratujem po deťoch, lebo oni to nevedia urobiť. Kúpila som malej tú čokoládu, len aby sa mi zase nehodila o zem v obchode”.

Poznáte tieto situácie? Väčšinou ide o malé deti, teda 2-až 4 ročné, ktoré mávajú “záchvaty, hysterčia, hádžu sa o zem”, keď niečo chcú, alebo niečo nie je tak, ako si to predstavujú ony. Veľmi dobre vedia, na ktorého rodiča čo funguje.

Ako sa cítite ako rodič?

Zahanbene, neisto, nervózne, podráždene, bojíte sa reakcií okolia, alebo hanby? Víria sa vám v hlave myšlienky typu: “čo si o nás pomyslia iní? To ako budem teraz vyzerať v očiach ľudí? Nechcem byť zlý rodič? ”

Prečo to deti robia?

Mám dobrú správu: vaše deti vás nepočúvajú, neposlúchajú a hovoria nie, lebo dospeli do vývinového štádia, kedy sa z nich stávajú samostatné ľudské bytosti bytosti. Volá sa to proces individualizácie, teda z malého človiečika, úzko prepojeného s rodičmi sa stáva indivíduum s vlastnou vôlou, vlastnými potrebami, postojmi, názormi, ktoré sa nie vždy zhodujú s ich rodičmi. Testujú, ako svet funguje. Nakoľko je bezpečný? Nakoľko v ňom platia pravidlá? Nakoľko v ňom platia tie isté pravidlá? Kedy sa môžu rozhodovať samostatne a kedy ešte nie.

Ako na to reagovať? Treba sa vyzbrojiť s obrovskou dávkou trpezlivosti a postojom “mám naháku reakcie okolia” a povedať jasne “nie”, “stačí”, “dosť”. Vyjadrením pochopenia pre zámer správania dieťaťa zmierňujeme jeho emocionálnu reakciu. “Zlatko, rozumiem, že ťa baví behať po chodbe.”

Jasným a dôrazným “ALE” pokračujeme ďalej: “ale teraz behať nemožeš, rušíš iných”. A ponúkneme alternatívu” “môžeš behať na ihrisku, keď odídeme od pani doktorky”. Niekedy stačí naozaj jedno dôrazné “a stačilo, a dosť” a dieťa stopneme.

Rodičia, ktorí navštevujú konzultácie, často uvádzajú, že to tak robia a predsa to nefunguje.