O emóciách-píše detská psychologička

Človek je tvor emocionálny ( píše Siliva Érseková, detská psychologička)

    Predstavme si život bez radosti, bez lásky, bez smútku, bez hnevu, bez spokojnosti, bez súcitu…..

Aké by to bolo?

Keby žiadne pocity na svete neboli, pociťovali by sme prázdnotu. Dokonca by sme ani nevedeli, že sa môžeme nejako cítiť.

Teraz si predstavte situáciu, že máte zlý deň. Šéf vám nariadil neskutočne veľa práce, a zrušil vám dovolenku, ktorú ste mali už mesiac naplánovanú a veľmi ste sa na ňu tešili. Počas obednajšej prestávky vyhrotí do konfliktu výmena názorov s kolegyňou, ktorú nemáte v láske. Nahnevaná až zúrivá odchádzate domov. Otvoríte dvere a ste rada, že na vás doma čaká manžel, ktorému si chcete všetko porozprávať: potrebujete vyventilovať svoj silný pocit a očakávate pochopenie. On však vám povie: “Zlatko, práca sa domov nenosí. Veď vieš. Tu sme všetci šťastní”.

Určite si hovoríte, že to je absurdné. Možno áno, ale ako by ste sa cítili?

Teraz si predstavte inú situáciu. Váš štvorročný syn má zlý deň. Zle sa vyspal, ráno sa oblial kakaom, lebo ste sa ponáhľali do škôlky. V aute ste sa pohádali kvôli tabletu, ktorý ste mu nechceli dať, a do toho všetkého začala plakať jeho mladšia sestrička a vy ste celú pozornosť upriamili na ňu. Syn príde do škôlky, je zjavne mrzutý, až nahnevaný. Nechce sa mu zapojiť do stavania lega s ostatnými deťmi. Pani učiteľka sa však tvári, ako keby sa nič nedialo a dodá vetu: “Peťko, tu sa nehneváme. Tu sme všetci šťasťní”.

Absurdné? Žiaľ, nie. Ako sa cítil váš syn? Čo sa z tejto situácie naučil?

Naučil sa hneď niekoľko vecí /hlavne, ak sa podobná situácia opakuje niekoľkokrát/:

1. “To, ako sa cítim, nie je dôležité”.
2. “Nikto neprejaví záujem o moje skutočné pocity”.
3. “Nemám svojim pocitom dôverovať, lebo nemôžem sa takto cítiť ”.
4. “Hnevať sa je zlé”.
5. “Vždy musím byť šťastný”.
6. “Dospelí majú strach zo silných pocitov”.

    Deti nekriticky preberajú názory dospelých. Ak ich učíme, že prejavovať pocity je zlé a nepríjemné, tak nebudú ich prejavovať .

Pokračujeme jedným experimentom: v priebehu jedného celého týždňa pomenujte pocity vášho dieťaťa a sledujte, čo sa stane. Je to jednoduché. Skonštatujte, čo vidíte: “Si smutný. Zdá sa mi, že si nahnevaný. To ťa muselo sklamať. Si šťastný. Si na seba hrdý.” Vyskúšajte bez predsudkov, pochybností a očakávaní, len sledujte, čo sa deje.

Určite vás napadla otázka, aký má zmysel popísať pocity dieťaťa. Tak poďme sa na to spolu pozrieť:

• Deti ešte nemajú toľko skúseností s pocitmi ako my dospelí- to znamená, že niekedy zažívajú pocit po prvýkrát a potrebujú vedieť, čo to je.
• Niektoré deti z rôznych dôvodov nedokážu rozlišovať medzi pocitmi- používajú slová cítím sa dobre- zle. Podľa toho ťažko vieme posúdiť, čo naozaj cítia.
• Tým, že ich pocit pomenujeme, teda povieme nahlas, vyjadríme pochopenie pre to, ako sa cítia a dostávajú od nás odkaz: “vnímam, že si smutný/nahnevaný… a je to úplne v poriadku /je to normálne/.”
• Tým, že pomenujem pocit, zmierňujem intenzitu pocitu, a stáva sa to pre dieťa viac znesiteľným.
• Väčšina psychických ťažkostí v detstve /aj v dospelosti/ sa dáva do súvislosti práve           s nevyjadrením alebo až potláčaním emócií.

A samozrejme, dieťa sa naučí:

1. – Je dôležité ako sa cítim.
2. – Nie som so svojimi pocitmi sám.
3. – Moju mamu zaujíma ako sa naozaj cítim.
4. – Môžem dôverovať svojim pocitom, usmernia ma.
5. – Môžem mať aj silné pocity.
6. – Hnevať sa je v poriadku /je to normálne/.
7. – Dospelí dokážu zvládnuť moje silné pocity, neboja sa ich a stoja pri mne aj vtedy.

Otázka na zamyslenie: ako to mám ja? Ako to máme v rodine?

Nebojte sa pomenovať pocity. Nebráňte sa tomu, aby ste ich vyjadrili, pretože človek je tvor emocionálny.