Nový Kolumbus
Autorkou článku je Marianna Gálffy Hodosy. Prekladala Anita Veressová.
Každé dieťa je veľkým objavovateľom. Sleduje ľudí, predmety, udalosti, vykladá obsah obuvníka, kuchynskej skrine, hračky rozloží na kúsky (alebo všetko, čo má akurát pri ruke), všetko ochutná, chytí a jeho zvedavosť je priam nenásytná. Tak kde sa to všetko stratí, ten veľký záujem? Prečo sa stanú deti demotivovaným, závislým od počítača, slabým žiakom,“ zlým“? Ozaj, čo sa za tým posledným skrýva?
Ako matka malého dieťaťa veľa počujem počas kočíkovania, na ihrisku, alebo počas návštev. Nepáči sa mi to, keď učiteľka v škôlke plačúcemu dieťaťu po rozlúčke s rodičom povie: „Neplač, lebo tatinko pre teba nepríde!“ Alebo keď pedagógovia medzi sebou hovoria: „Rodičia malého Štefanka sú príliš liberálni, všetko mu len vysvetlia, čoho následkom je, že chlapec sa len pýta namiesto toho, aby bol ticho a pracoval, ako ostatní.“ Keď pre rodiča sa dieťa správa vtedy dobre, keď ono sedí pekne potichu, oblečenie má čisté, a podľa možností v televízii sleduje nejaký vzdelávací program. A to zlé dieťa pobehuje, padne, skáče do každej kaluže, rozmontuje autíčko (však chce vedieť, čo je v ňom), po prípade položí otázky.
Ľudia, už si treba všimnúť: to sme mi rodičia, ktorí zničíme túžbu detí spoznať svet, tak ako to robili naši rodičia kedysi. A to s tým, že ich stále nepomenujeme, majú dodržiavať rôzne disciplíny, že ich ignorujeme a nedôverujeme im. Nečudo potom, keď dieťa nie je nadšené, uzavrie sa do seba, ale to sa len prispôsobuje k očakávaniam. Nie som proti hraniciam a aby v tom nebol nejaký poriadok. Pravidlá pravdepodobne sú potrebné aj vo vzťahu dieťa -dospelý, ale fungujú len vtedy, ak ich dodržiavajú obe strany. Vzájomný rešpekt, ako následok tohto procesu, skôr alebo neskôr určite príde.
Bola by som na seba veľmi hrdá, keby som to vynašla ja, ale predo mnou to už urobili múdrejší ľudia. Uvedené v názve článku aj“ Nový Kolumbus“ patrí medzi nich, kto ako objaviteľ detskej duše vyhral medzinárodné uznanie. Narodila sa ako Maria Montessori v talianskej obci Chiaravalle v roku 1870. Už ako ja mladá prejavila veľký záujem o prírodovedu, preto ju rodičia najprv zapísali do technickej odbornej školy, potom na technickú univerzitu. Vďaka jej vytrvalosti a cieľavedomosti dosiahla, ako prvá žena v Taliansku sa dostala na lekársku univerzitu, kde potom ako 25-ročná úspešne doštudovala. Jej záujem o vedu za chvíľu sa obrátila k pedagógii, totiž podľa výsledkov iníýh výskumníkov dospela k názoru, že psychicky postihnuté deti sa vhodnou pedagogickou metódou dajú liečiť, ba, môžu dobehnúť svojich rovesníkov. Svoju metódu neskôr vyskúšala aj na zdravých deťoch, aj s nimi dosiahla významné úspechy. Založila alternatívne školy, detské domy, nastávajúcich pedagógov školila na talianskych a medzinárodných kurzoch, až do jej smrti v roku 1952.
Výchovné disciplíny Marie Montessori sa vytvorili na základe poznatkov vedeckej pedagogiky a medicíny, kladú dôraz na vývoj dieťaťa. Podľa nej dieťa v každom veku je učenlivé v niečom inom a využívajúc tieto citlivé obdobie sa dá získať veľké množstvo poznatkov. Jej môžeme byť vďační za spoznanie, že nie deti sa musia prispôsobiť školskému prostrediu, ale práve zariadenie musí byť také, aby v ňom dieťa mohlo bezpečne fungovať – začínajúc od stoličiek, lavičkách, nízko ležiacich poličkách až po pomôckach určené pre deti. Podstatou metódy je- v bezpečnom a motivovanom prostredí – nechať dieťaťa, aby samé objavovalo svet, hravo sa učiť s používaním všetkých zmyslov a možnosťou opraviť seba samého. V tomto ponúkajú pomoc pomôcky Montessori. Ďalej základnou disciplínou je namiesto morálnej výchovy zabezpečiť zažívanie životných okolností, totiž vnútorné normy dieťaťa sa vytvoria počas získavania a spracovania skúseností, vykryštalizuje sa v nich pojem dobra a zla a nakoniec vytvoria si vlastný rebríček hodnôt, s ktorým sa vedia stotožniť a ktorého sa svojvoľne budú držať. V tomto prípade učitelia len nasmerujú deti- ich hlavnou úlohou je ich sledovať, poradiť im, jemná korekcia a vytvoriť motivujúce prostredie.
Vyplývajúc z toho všetkého v takýchto Montesssori inštitúciách k bežným dňom patrí aj práca v záhrade, remeslá a varenie či pečenie. Sú charakteristické so založením zmiešaných skupín, v ktorých malé deti sa môžu učiť od veľkých, ktoré počas vysvetlenia si zosilnia vlastné vedomosti a zlepšujú sa aj v komunikácií. Deti sa naučia spolupracovať, ceniť seba samého aj navzájom. V týchto inštitúciách na hodinách robia aj cvičenia využívajúce ticho, ktoré pomáhajú upokojiť vzrušený nervový systém a prehĺbiť sa v danej úlohe (napr. potichu bez zvuku dávať z rúk do rúk jeden zvon, alebo premiestnenie rôznych predmetov bez zvuku).
Cieľom koncepcie je, aby sa naše deti stali emocionálne zrelými, tolerantnými, správne rozmýšľajúcimi, kreatívnymi a nezávislými dospelými, ktorí sú schopní nájsť sa vo svete a realizovať sa. Nechajme teda naše deti objavovať, ale nezabudnime na jednu vec: bez bezpodmienečnej lásky o to celé nestojí!
Zdroj obrázku :http://www.ourshorelinecommunity.org/1e8e00-montessori-teaching-materials-quick-shopping.
