Čo robiť, aby sme vo výchove detí nič nepokazili? 9 psychologických princípov pre rodičovstvo
Je čoraz náročnejšie vyznať sa v rôznych teóriách, trendoch a tipoch pre výchovu detí. Každý má čo povedať k rodičovste – či je mama, otec, alebo odborník – a každý má svoju pravdu.
Čo je teda naozaj dôležité vo výchove detí? Čo deti potrebujú od svojich rodičov, aby sa vyvíjali správne? Čo im máme poskytovať v detstve, aby boli vyrovnanými dospelými neskôr?
Pripravili sme pre vás 9 základných psychologických princípov, ktoré by mali byť vašim kompasom.
- Vytvorme silnú rodičovskú dvojicu so svojim partnerom/svojou partnerkou. Ideálne by bolo mať vypracovaný plán výchovy ešte pred tým, než sa staneme rodičmi. Tento plán by mal zahŕňať všetko, čo je pre nás dôležité a chceme odovzdať svojim deťom: životné hodnoty, ako ich chceme rozvíjať, čo všetko ich chceme naučiť, akých ľudí a akým spôsobom z nich chceme vychovať.
Mali by sme sa zhodnúť na tom, že vo výchove svojich detí budeme držať spolu pred deťmi aj vtedy, keď nesúhlasíme s prístupom svojho partnera/svojej partnerky a svoje nezhody si vyjasníme vo dvojici bez prítomnosti detí v konštruktívnom rozhovore.
Mali by sme sa rozprávať o tom, ako chceme tráviť sviatky, aké rodinné rituály si želáme, ako budú vyzerať naše víkendy. Je užitočné viesť hlboký rozhovor aj o svojom vlastnom detstve: čo sa nám páčilo, čo nás ranilo, čo sme nikdy nedostali, za čo sme vďační svojím rodičom.
Praktickou pomôckou pre vás môžete byť aj kniha od Garyho Chapmana: To keby sme vedeli pred svadbou.
Zjednotíme sa tak vo výchove detí, budeme lepšie rozumieť nielen sebe ale aj svojmu partnerovi/svojej partnerke. Vytvoríme skvelí rodičovský tím, v ktorom sa budeme dopĺňať a podržíme jeden druhého v krízových situáciách. Svojim deťom tak dáme dôveryhodných, predvídateľných a emocionálne stabilných rodičov, na ktorých sa môžu spoľahnúť.
- Pravidlá. Síce deti navonok sa búria proti pravidlám a robia všetko preto, aby sa vo všetkom mohli rozhodovať ony, v skutočnosti im práve pravidlá a dôslednosť rodičov poskytujú životnú istotu a pocit bezpečia.
Avšak našou rodičovskou povinnosťou je starať sa o bezpečie a zdravie svojich detí. My máme viac skúseností a vedomostí o tom, čo ich ohrozuje, čo im prospieva a čo nie.
Rovnako však, našou úlohou je aj to, aby sme viedli deti k tomu, aby brali ohľad aj na potreby iných ľudí, aby vedeli rozlíšiť situácie, keď sa musia prispôsobiť, a keď, naopak, majú si chrániť svoju slobodu a byť asertívni.
Pravidlá a hranice (teda zastavenie nevhodného správania detí) chránia zdravie a bezpečnosť detí (telesnú aj psychickú). Zadefinujme si, aké správanie považujeme za neakceptovateľné, nastavme pravidlá rodiny. Môžeme vychádzať práve z plánu výchovu, ktorý sme spomínali v prvom bode.
Veďme svoje deti k tomu, aby porozumeli zmyslu konkrétneho pravidla, stotožnili sa s ním a uplatňovali ho aj vtedy, keď ich nevidíme (nekontrolujeme).
- Režim: Režim uľahčuje život deťom aj dospelým, vnáša totiž do našich životov poriadok a systém.
Tým, že niektoré veci sa opakujú (od budíčka cez pravidelné jedlo po večerníček) stáva sa tento komplikovaný svet aj pre to najmenšie dieťa predvídateľným miestom. Dokáže sa orientovať v čase, pretože má záchytné body. Vie, čo ho čaká, čo po čom bude nasledovať, a vie, že vždy má čas aj na hru, na ihrisko či k babke chodíme pravidelne a po dňoch trávených v škôlke príde čas iba s rodičmi.
Režim tiež poskytuje pocit istoty a bezpečia deťom (aj dospelým) v každom veku. Vďaka režimu si šetríme svoje sily a energiu, lebo niektoré veci už robíme automaticky a nemusíme nad nimi rozmýšľať. Napríklad väčšina z nás má dennú rutinu a nerozmýšľa ráno nad čím, čo a kedy má urobiť – vykonávame to mechanicky.
Zostáva nám tým pádom energia na to, aby sme boli kreatívni a tvoriví – či v práci alebo v hre, a dokázali sa sústrediť na naše vzťahy.
K dennému režimu patria každodenná hygiena, stravovanie sa, oddych, voľná hra, povinnosti (rehabilitačné alebo logopedické cvičenia, rozvíjajúce činnosti, domáce práce, príprava do školy), čas trávený s priateľmi, čas vo dvojici s každým dieťaťom (stačí 15 minút) a spoločný čas s celou rodinou. Nápomocné sú opakujúce sa rituály.
- Rodinné rituály ako sme načrtli, predstavujú opakujúce sa činnosti, udalosti alebo spôsob, akým trávime určitý čas. Patria sem napríklad zvyky, akým budíme deti a ako sa pripravíme na deň, spoločné stravovanie sa, spoločná hra, ukladanie detí na spánok, slávenie rôznych sviatkov či víkendu.
To ako trávime Vianoce, či oslavujeme narodeniny detí či nás, rodičov, sa tiež rátajú ako rodinné rituály.
Rituály sú výnimočné v tom, že ich všetci dobre poznáme. Vieme, čo bude nasledovať a radosťou očakávame ďalší krok. Dáva nám istotu a uvedomenie, že toto je naša rodina a my do nej patríme. Každý člen rodiny môže mať aj svoju opakujúcu sa dôležitú úlohu.
Nielenže prehĺbime náš vzťah s deťmi, ale budujeme silný pocit spolupatričnosti, zažívame spoločné zážitky a deti budú na ne s úsmevom spomínať aj v detstve.
Naše rodinné rituály a zvyky ich môže inšpirovať k tomu, aby v nich pokračovali, alebo vytvorili nové pre svoje vlastné rodiny.
- Prejavy lásky a záujmu: Dávajme každý deň najavo svojim deťom, že ich máme radi. Naša láska by nemala byť vyjadrená len slovami, a vôbec by nemala byť podmienená dobrým správaním našich detí alebo ich školskými výkonmi.
Niekedy si myslíme, že sa zaujímame o svoje deti dostatočne a dávame im dosť lásky. Ony to však môžu vnímať inak. Je to preto, že my, dospelí rozmýšľame inak ako naše deti.
Ako teda prejaviť úprimný záujme svojim deťom? Tým, že ich budeme pozorne počúvať a budeme ich povzbudzovať, aby povedali viac o tom, keď hovoria o svojich zážitkoch, vzťahoch s inými, problémoch, ale o tom, čo majú radi (postavičky, počítačové hry, knihy).
Pre nás to môžu byť banality, ale pre nich sú to dôležité veci, ktoré ich formujú. Vyhýbajme sa znehodnocujúcim komentárom, irónii, zosmiešňovaniu, bagatelizovaniu, ale aj dávaniu rád, ktoré si dieťa nepýta. Iba počúvajme.
Pokiaľ máme viac detí, tak prirodzene každé z nich túži potom, aby mohli mať nás – ich mamu či otca – aspoň na chvíľu iba pre seba a nemuseli sa deliť o našu pozornosť s nikým. Doprajme im pravidelne takýto čas. Stačí naozaj málo, ale každý deň – už 15 minút denne môže nasýtiť túto potrebu našich detí. Hrajme sa vtedy, bavme sa, tešme sa, že sme spolu.
Našu lásku vyjadrujeme úsmevom, dotykmi, pozorným počúvaním, spoločne tráveným časom a tým, že o našich deťoch hovoríme v dobrom, ale aj tým, že zastavíme ich, keď sa správajú nevhodne a pomáhame im vyrovnať sa ich silnými pocitmi.
- Buďme príkladom: Môžeme svojim deťom celé dni opakovanie vysvetľovať, ako sa majú správať a čo majú robiť, keď my to nerobíme. Môžeme sa odvolávať na rodinné pravidlá či životné hodnoty, pokiaľ nebudeme podľa nich žiť, sme ťažko uveriteľní. Žime tak ako kážeme.
Deti si najľahšie si osvoja také správanie, ktoré vidia u svojich rodičov. Prirodzene prijmú za svoje také názory a postoje, akým sú denne vystavené v rodine. Je teda nevyhnutné začať od seba, pokiaľ niečo nové chceme zaviesť v našej rodine.
Deti nás neustále pozorujú – všímajú si nás aj vtedy, keď si myslíme, že sú zahĺbené do hry alebo sa sústredia na rozprávku. Počujú, čo hovoríme, ako sa vyjadrujeme o iných, aké slová používame. Vidia, čo robíme, aj to, čo nerobíme. My sme ich najväčším vzorom a my pokladáme základy osobnosti, vlastností a charakteru našich detí.
- Všímajme si to dobré v každom našom dieťati. Pochopiteľne, hneď reagujeme keď naše dieťa poruší pravidlo, nespráva sa podľa našich predstáv alebo niečo nerobí tak ako chceme my. Chceme svoje dieťa usmerniť, tak mu hneď venujeme pozornosť. Z určitého dôvodu sme aj viac citliví na to, keď niečo je zle. Niekedy sa ani nenazdáme, a máme pocit, že svoje dieťa neustále len korigujeme, kričíme na neho, alebo ho hrešíme za zlé správanie.
Venujeme však rovnako veľa pozornosti svojim deťom aj vtedy, keď je všetko tak ako má? Všimneme si, že si plní povinnosti, že sa usilovne učí, že sa hrá so svojím bratom, alebo pomáha sestre či nám? Všimneme si, keď po dlhom čase zase zdraví iných, počas prechádzky sa nás drží za ruku a trpezlivo čaká v čakárni u lekára?
Mali by sme svojim deťom dať najavo, že vidíme, že robia tie správne veci. Použiť môžeme krátku vetu, v ktorej oznámime, že vidíme tú konkrétnu vec, čo robí. Taká veta môže byť nasledujúce: „Vidím, že si odložila všetky svoje hračky“. Alebo „zjedla si celú polievku“, či „dokážeš dlho a ticho čakať, keď treba“. Stačí to povedať milým, prívetivým hlasom a úsmevom.
Takto povzbudíme svoje dieťa, aby v takomto vhodnom správaní aj pokračovali. Zistí, že automaticky získa našu pozornosť, keď robí tie správne veci a posilníme jeho sebadôveru a sebavedomie.
Hovorme o svojich deti s úctou. Opravme mi, keď na seba používajú škaredé výrazy až nadávky. Napríklad ak dieťa hovorí o sebe, že je hlúpe, lebo niečo nedokázalo urobiť na prvýkrát, tak môžeme povedať: „Nie si hlúpy, lebo sa ti niečo nepodarilo na prvýkrát. Pri niektorých činnostiach potrebujeme viac opakovaní, aby sa nám darilo“.
Podporíte takto to, že dieťa sa bude považovať za dobrého, schopného človeka, ktorý je hodný lásky.
- Dieťa má nárok na všetky pocity – dobré aj zlé. Žiaľ, veľa z nás je presvedčených o tom, že sú pocity, ktoré by sme nemali prežívať (hnev) a sú pocity, ktoré nepatria k detstvu (smútok) a máme robiť všetko preto, aby sme svoje deti ochránili pred nepríjemnými (negatívnymi) pocitmi.
Pravdou však je, že našou rodičovskou povinnosťou je naučiť deti, ako sa pocit volá, keď ho práve prežíva, ako ho môže prežiť a tým, uvoľniť. Ďalšou nevyhnutnou lekciou je, že všetky pocity sú legitímne – máme práve sa cítiť tak, ako sa cítime – tie pocity sú prirodzené, a neexistujú dobré pocity (ktoré máme a smieme prežívať) a zlé pocity (ktoré by sme nemali cítiť a máme robiť všetko preto, aby sme ich necítili).
Keď chceme, aby z nášho syna a našej dcéry vyrástli emocionálne vyrovnaní a stresu odolní ľudia, musíme využiť ich detstvo a skúsenosti v ňom na to, aby sme svoje deti naučili vyrovnať sa s akýmkoľvek pocitom.
Robíme to tak, že rešpektujeme to, ako sa deti cítia – nesnažíme sa ich presvedčiť o tom, že nemajú prečo sa takto cítiť, že nemajú právo sa hnevať, alebo nesmú plakať. Ukážeme im, čo môže pomôcť pri uvoľňovaní pocitov: plač, dupanie, trhanie papiera, búchanie do podlahy, skákanie. Až neskôr sa uchýlia deti k zrelším stratégiám ventilovaniu pocitov: rozhovor o nich, ich vyjadrenie formou športu či umenia.
- Sebarozvoj – bez toho to nepôjde. Rodičovstvo prirodzene prináša mnoho výziev a testuje našu trpezlivosť či rodičovské zručnosti. Niekedy môžeme mať pocit, že nerozumieme svojim deťom, alebo môžeme byť podráždení, bez trpezlivosti a optimizmu.
Tak ako rastú a rozvíjajú sa naše deti, mali by sme spolu s nimi rásť aj my. Rodičovstvo nám totiž môže otvoriť mnohé nespracované zranenia, pocity krivdy a neuspokojené potreby z vlastného detstva, ktoré nevedome prenášame do vzťahu s našimi deťmi.
Náš život sa pozostáva z mnohých ďalších oblastí (partnerstvo/manželstvo, kariéra/poslanie, vzťahy s inými a iné), v ktorých cítime spokojnosť alebo nespokojnosť, a znovu, nevedome to prenášame do rodiny.
Pokiaľ teda chceme žiť vedomý, autentický a naplnený život, máme si byť vedomí toho, kto sme, odkiaľ pochádzame, čo potrebujeme, ako to dosiahne. Máme spoznať svoje najhlbšie túžby, spracovať potlačené zážitky a pocity. A to je celoživotná nikdy sa nekončiaca cesta. Vydajme sa na ňu.
Odporúčame, aby sme sa z času na čas zastavili – dopriali pre seba tichú chvíľu a prehodnotili svoje životné princípy, túžby a potreby. Dokážeme tak s nadhľadom a úprimne sa pozrieť na to, ako vychovávame svoje deti a či sme my a členovia našej rodiny šťastný.
Nie je jednoduché riadiť sa vyššie uvedenými psychologickými princípmi výchovy, nakoľko potrebujeme sa vyzbrojiť aj dôležitými rodičovskými zručnosťami. Pomôcť nám môže, keď budeme počúvať seba, svoju intuíciu, ktorá nám našepká, čo máme robiť, keď si nevieme rady.
Nesmieme zabudnúť ani na starostlivosť o seba a svoj partnerský/manželský vzťah.
Autorka je Silvia Érseková, vyštudovaná psychologička, poradkyňa, zakladateľka odetoch.sk
