Po mesiaci v karanténe

Presne dnes je mesiac odo dňa, keď deti ostali doma a my spolu s nimi. Písal sa 5.marec 2020 a tušili sme, že o pár dní zatvoria školy a materské školy.
 

Naše životy sa zmenili. Ľudia v prvej línií závidia tým, ktorí sú doma a ktorí sú doma netušiac, že títo domasedi čoraz viac prepadajú panike a často nemajú predstavu, ako zvládnu finančný výpadok z rodinného príjmu.
 
Pre nikoho to nie je ľahké, možno výnimkou je zopár ľudí.
 
Dotklo sa to zamestnancov, firiem, živnostníkov, mamičiek, rodín, dôchodcov. Nikto nie je výnimka, táto situácia sa dotýka nás všetkých.
 
Prísľuby sú , no realizujú sa pomaly, väčšina malých živnostníkov nebude mať nárok na podporu od štátu, lebo nespĺňa stanovené požiadavky. Zamestnanci majú znížený príjem a to ani nechcem vedieť, čo prežívajú rodiny, kde obaja podnikajú a ani jeden nespĺňa kritériá pre príspevok.
 
Na jednej strane sme vystavovaní enornmnému strachu a na druhej strane k nám prichádza informácia, že tento vírus nie je o nič horší ako klasická chrípka. Tápeme v obavách, strachu a nevidíme svetlo za tunelom. Občas počúvame správy o tom, že ide o ďalšiu finančnú krízu a život bude po karanténe ťažký.
 
Áno uznávam, bude ťažké nabehnúť znovu do pracovného kolobehu, veľa rodín zastihne finančná kríza – ale len preto, že sedíme doma a namiesto podpory pre všetkých , podporujeme večných domasedov. Prestaňme preto pozerať a čítať správy a svoju pozornosť zamerajme na seba. 
 

Ako toto všetko prekonať?

Po 30 dňoch doma s deťmi som prešla nekoľkými fázami karantény.
 
1.fáza – poznávanie novej situácie. V tejto fáze sa samozrejme deti tešili, že nemusia do škôlky, učili sme sa znovu prežívať 24 hodín denne spolu a vzájomne sa zlaďovať.

2.fáza – nadšenie a energia. Nasledovalo veľké jarné upratovanie. Bola som plná energie, fascinovalo ma vyvárať, umývať okná, cítiť tú vôňu čistoty a hurááá nemusím to stíhať za deň –dva – mám na to more času.

3. fáza – apatia. Upratovanie som stihla za týždeň – zahrnula som do toho aj deň „voľna. Strácam pôdu pod nohami. Začínam všetko spochybňovať, či vôbec začnem niekedy pracovať a zarábať, či som vôbec na tej „správnej“ ceste ? Nemôžem snívať o kariére, ak deti ostanú do septembra doma, práve tento pondelok začali hovoriť o tom, že deti do júna nepôjdu do školy.

4. fáza- nakopnutie. Táto fáza na začiatku nebola taká intenzívna. Ako vždy vedela som, že apatia mi nepomôže, ale niekedy jednoducho potrebujete pár dní na to, aby ste to vedeli prekusnúť. Dôležité je, že si uvedomujem, že musím na sebe popracovať v tomto smere.

5.fáza – činy. V prvom rade som absolvovala terapiu proti migréne. Vedela som, že je to základ preto, aby som mohla fungovať. Migrény ma psychicky nielen vyčerpávajú, ale aj ťahajú na dno. V druhom rade bolo potrebné nájsť „ problém“ a rozmýšľaťo jeho riešení. Najdôležitejšie bolo – ísť do AKCIE.
 
Môj problém spočíval v tom, že som nevedela, či vôbec začnem pracovať a či som na dobrej ceste. Urobila som si zoznam dôvodov, prečo som si vybrala práve svoju profesiu. Dospela som k zaujímavému a závažnému problému. Zistila som, že mám v sebe len apatiu a že som stratila radosť a nadšenie.
Ak sedíte doma a nepracujete, je ťažké začať hovoriť o práci (hlavne keď nemáte s kým) a získať potrebný elán a zapálenosť. Rozhodla som sa zavolať svojim klientom, napriek tomu, že som vedela, že ide o riskantný krok. Veď ma mohli odmietnuť a pripraviť ma o poslednú nádej. Našťastie sa to nestalo. Vysvitlo že u niektorých z nich sa zmenili podmienky a môžeme obnoviť spoluprácu. To mi dodalo veľký kus guráže a znovu som mohla začať niečo organizovať, riešiť a vybavovať.
 
V tomto príbehu je jedna veľmi veľmi dôležitá vec!!! Napriek nepriaznivej situácii som sa nebála zainvestovať do seba a svojich vedomostí. Nemalé peniaze ma stála terapia na migrény, kúpila som si nejaké webináre a sledujem aj tie, ktoré sú zadarmo pre podporu v tejto situácii. Uvedomila som si, že je potrebné využiť každú možnosť preto, aby naša psychika nabrala nový dych a aby sme neupadli do úplnej pasivity, ba priam do zúfalstva. Možno nám v ďalších týždňoch nepribudnú peniaze na účte, ale tým že niečo pre seba robíme, zdokonaľujeme sa a aspoň niekoľko hodín denne „pracujeme“ nás posúva vpred a nedovolí celkom sa opustiť.

Viem, mnohé z vás máte doma školopovinné deti a musíte sa s nimi učiť, kontrolovať ich, popri tom viesť domácnosť. Nezabudnite si pritom nájsť čas aj pre seba aspoň na pár hodín v týždni. Týka sa to pracovných záležitostí (aj keď ste zamestnanec, môžete si urobiť plán zefektívňovania vašej práce) ale aj vašich koníčkov, dokonca leňošenia, vypnutia, skrášľovania sa. Čo sa stane, ak neuvaríte obed pozostávajúci z troch chodov, ale dáte na stôl párky? Viem, nie sú zdravé, ale nerobíte to každý deň a určite  to všetci v rodine prežijú a vy získate čas a elán.

Milí čitatelia, neváhajte a napíšte mi svoje otázky, rada vám odpoviem.