skip to Main Content
info@minoritykids.sk
Prečo By Sme Sa Mali O Deťoch Vyjadrovať Pozitívne?- Píše Detská Psychologička

Prečo by sme sa mali o deťoch vyjadrovať pozitívne?- píše detská psychologička

Určite Vám napadlo, že žiadne dieťa nie je len „dobré“ a „poslušné“ a že niekedy je naozaj potrebné pokarhať, zadať hranicu alebo vyvodiť dôsledky z neadekvátneho  správania sa. Ako sa môžem v takej chvíli vyjadriť o dieťati pozitívne? Ide pri tom o niekoľko vecí. Na začiatku si položme rečnícku otázku. Vo chvíli, keď sa dozviete, že čakáte bábätko, máte obrovskú radosť, predstavíte si, aké bude krásne, milé a zlaté, napadli  by vám myšlienky o tom, že to dieťa vás jedného dňa bude vytáčať, provokovať, hnevať? Keď sa narodí dieťatko, prežívame najkrajší pocit na svete. Držíme malého človiečika v náručí, obdivujeme ho a cítime aké je bezbranné, sladké. Staráme sa oň s láskou a stáva sa stredobodom rodiny. Kedy teda nastane zlom, a kedy prvýkrát začíname používať vety typu: si zlý, koľkokrát som ti to už povedala, stále ma len hneváš a pod?

  Prvé zmeny nastanú práve v období medzi 1,5- 3. rokom života dieťaťa. Nazýva sa to obdobie vzdoru a dieťa sa začne výrazne meniť. Začne si presadzovať svoju vôľu, začne protestovať, používať výrazy „nie“ a „ ja chcem“ a nie je to vždy v súlade s predstavami rodičov alebo ďalších dospelých, rozčúli nás to, pretože si uvedomujeme, že výchova začína byť komplikovanejšia. Neskôr si môžeme všimnúť, že zrazu sa začíname viac sústreďovať na slabé stránky, negatívne vlastnosti a nedobré správanie sa dieťaťa. Ak sa rodičia rozhodnú vyhľadať odbornú pomoc, sú už často zúfalí a vnímajú skutočne len negatívne stránky dieťaťa: „Náš Maxík má 6 rokov a nezastaví sa ani na chvíľu. Stále niečo vymýšľa a kade chodí, tam niečo pokazí. Nereaguje na nič, až keď zvýšime hlas. Je vyčerpávajúce mu stále niečo vysvetľovať, stále na neho kričať. Už ani nechceme od neho, aby si upratal hračky, aj tak všetko zlomí, čo chytí do ruky“.
„Alenka na všetko hovorí nie. Niekedy mám pocit, že to robí naschvál, len aby ma nahnevala. Som z nej unavená. Hocičo od nej chcem, tak sa s ňou dohadujem pol hodiny. Nebaví ma neustále všetko vysvetľovať. Nechodím s ňou už na ihrisko, lebo sa tam nevie správať“– zdôverila sa mama 2,5 ročnej dcéry.
Čo si myslíte, čo si bude myslieť o sebe dieťa, ktoré najčastejšie počúva takéto vety?
– To nemôžeš.
– Ešte si malý.
– To nedokážeš.
– To nevieš.
– To je pre teba ťažké.
– Si zlý.
– Si hlúpy.
– To sa ti nikdy nepodarí.
– Si nešikovný/tlstý a pod.
– Si rozmaznaný.
– To nemôžeš mať.

Práve v období tzv. vzdoru alebo autonómie sa stáva z dieťaťa individualita, vie, že má vôľu a začína ju presadzovať, vytvára si obraz o svete, o svojich schopnostiach, o sebe, testuje si hranice. To, čo o ňom hovoria najdôležitejší dospelí v jeho živote, v rodine a v škôlke – škole, čiže rodičia a učitelia, prijíma dieťa nekriticky a berie to ako absolútnu pravdu. Vety, ktoré počuje sa stávajú jeho vnútorným hlasom, presne tými vetami, ktoré počulo v detstve, sa bude prihovárať aj v dospelosti iným ľuďom.

Ako bude vnímať svoje telo, svoje schopnosti? Ako bude vnímať to, či je prijímané? Väčšina problémov so sebaprijatím, problémami vo vzťahoch, emocionalita pramení práve z obdobia detstva, kedy sa nám do hlavy uložili „programy“, ktoré bežia do čias dospelosti a neuvedomujeme si ich. A keď si ich uvedomujeme, nič s nimi nerobíme, pretože ak chceme na sebe pracovať, vyžaduje si to sústavnú prácu, ktorá nie je ani príjemná ani jednoduchá.
Čo si myslíte, čo si bude myslieť o sebe dieťa, ktoré najčastejšie počúva:
– Verím ti.
– Dokážeš to.
– Zvládneš to.
– Môžeš to skúsiť inak.
– Vidím, že sa nevzdávaš.
– Pracuješ na tom tvrdo.
– Milujem ťa.
– Si krásny.
– Si výnimočný.
– Si špeciálny.
– Si jedinečný. Nikto na tomto svete nie je taký, ako si ty.
– Si hodný lásky.
– Milujem ťa, aj keď sa na teba hnevám
Toto dieťa si vybuduje zdravý sebaobraz. Bude schopné prijímať svoje telo so všetkými plusmi aj nedostatkami. Bude schopné poučiť sa z chýb a vnímať ich ako príležitosť k rastu. Bude mať zdravé sebavedomie. Bude dôverovať svojim schopnostiam.

Čo som poradila rodičom Maxíka a Alenky? Aby napísali na papier všetko, čo im na ich dieťati vadí a na druhú stranu všetko, čo na nich majú radi. Sami boli prekvapení, že práve tie negatívne veci prevažujú. Začali teda si viac všímať a komentovať situácie a správanie, pri ktorých dieťa bolo „dobré“. Začali používať vyššie uvedené vety, aby dávali najavo svojim deťom lásku a dôveru a veci sa postupne začali meniť. Je len na nás, rodičoch, dospelých, učiteľoch, akých dospelých vychováme z našich detí. Prajem vám veľa trpezlivosti, porozumenia a lásky pri takejto pozitívnej výchove.

Autorkou článku je Silvia Érseková, detská psychologička

Érsek Silvia

Érsek Silvia

Detská psychologička, hrová terapeutka, autorka projektu Na káve so psychologičkou.Svoje štúdium psychológie ukončila v roku 2010 na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Svoje skúsenosti získavala v Centre pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Nových Zámkoch, neskôr v Bratislave, a v Plamienok n. o. ako dobrovoľníčka. Jej snom bolo zúčastniť sa výcviku v Terapii hrou, ktorý sa jej splnil pred rokom. Naďalej spolupracuje s Inštitútom Terapie Hrou. Momentálne vedie projekt Na káve so psychologičkou, ktorého zámerom je priniesť psychológiu medzi ľudí, odbúravať mýty a predsudky a zameriavať pozornosť na predchádzanie problémov. Okrem psychológie buduje svoju sieť e-shopov v spolupráci s jednou špičkovou anti-agingovou spoločnosťou. Už odmalička snívala o tom, že bude ľuďom pomáhať, teraz má na to všetky nástroje.

Back To Top