Psychologička píše: O hodnotení a známkach v škole

Autorka: Vica Peniašková, 7. 10.2016 , pôvodný článok sa nachádza na slovenskom blogu

Preklad : Anita Veressová

V poslednej dobe sa čoraz viac stretávam alebo čítam kritiky ohľadom školského hodnotenia. Nie je tak dávno, čo o tom padla reč aj na portáli sme.sk. Známky sú zbytočné, len to stresuje žiakov. Na čo vlastne slúžia známky v škole?

Známka v škole v podstate slúži na spätnú väzbu. Predstavme si, že sa chceme naučiť streliť do cieľa. Loptičky usilovne hádžeme smerom do cieľa, lenže nikdy sa nedozvieme, či sa to podarilo alebo nie.  Ako sa takto môžeme presvedčiť, či sa naša výkonnosť zlepšuje? Vychádzajúc z tohto príkladu to ešte neznamená, že tie známky potrebujeme. Ako spätnú väzbu môžeme dávať ústne hodnotenie: „z desiatich si dvakrát trafil cieľ“, „v diktáte si spravil dve chyby“, prípadne „z piatich rovníc sú tri správne“. Existujú školy, kde presne takto prebieha hodnotenie. Počas školského roka sa zrušili známky, namiesto nich hodnotenie beží v bodoch alebo percentách.

Dajme si ruku na srdce. Ako by sme reagovali na to, keby naše dieťa z písomky dostalo dvojku? A čo na to, keby dosiahlo 80 percent? A prečo to nebolo na jednotku? Prečo to nenapísalo na 100, prípadne 95 percent? Nech je to akákoľvek spätná väzba o pokroku nášho dieťaťa, vždy budeme nespokojní. Aj keď nie my, rodičia budeme nespokojní, bude nespokojný starý rodič, sused alebo predavačka v obchode. Túžba po dokonalosti je v nás tak hlboko zakorenená, avšak ani my ako deti sme nevedeli všetko na výbornú známku. Naše ratolesti však nič iné nepočujú, len stale dookola: aké je to zlé dostať menej bodov ako maximálne určený počet. Navyše je tu aj fakt,že to obnáša pokarhanie, alebo ešte horšie. To je na jeho osobnosti, či sa začne báť, alebo sa správa tak, akoby ho hodnotenie ani nezaujímalo, prípadne obe naraz. Z tohto hľadiska je to úplne jedno, či sa bojí dostať zlú známku, alebo málo bodov. Marcus Aurelius je iniciátorom myšlienky, podľa ktorej nestresuje nás podnet z vonka, ale naša predstava o ňom. Takto nejako sú na tom aj deti, ak ide o hodnotenie v škole.

Nemám za cieľ dospieť k záveru, že najlepší prístup je ten, keď sa vôbec nestaráme o pokrok nášho dieťaťa. Chcela som zdôrazniť, že dôležité je mať reálne očakávania, čo sa týka učenia v škole. Namiesto dosiahnutia najlepšieho výkonu, skúsme vytýčiť skutočné a dosiahnuteľné ciele. Nie je dobré hodnotiť výkon dieťaťa podľa našich hypotetických predstáv, ale berme to s nadhľadom, aké sú jeho najlepšie schopnosti. Či sa naučil z daného predmetu toľko, ako zvyčajne. Či spravil za to všetko, aby si osvojil danú látku?

Takých žiakov je veľmi málo, ktorí sú úspešní v každom predmete. Berme ohľad na to, o čo sa naše dieťa zaujíma, aké sú jeho silné a slabé stránky, a podľa toho sa tešme, alebo ohŕňajme nosom nad prinesenými známkami. Ale ak je to možné, vôbec neohŕňajme nosom. Radšej im povedzme úprimne, ale taktne, ak sme sklamaní. A skúsme spolu s naším dieťaťom nájsť nejaké riešenie.