Mýty o zamestnanosti
V tomto článku skúma psychológ Vica Peniašková z odborného aj subjektívneho hľadiska dva mýty, ktoré sa týkajú zamestnanosti. (originál článku je v maďarčine na stránke) Preklad do slovenčiny: Liliana Bolemant
- Čím viac vecí robím, o to vzácnejšou osobou som
Je to jedno či sa jedná o aktivity v domácnosti alebo mimo domácnosti, o projekty do práce, alebo o špeciálne aktivity pre deti. Musíme si vždy položiť otázku, pre koho sa chceme stať cez tieto aktivity hodnotnými a čo sme ochotné pre tieto aktivity obetovať. Niekedy si myslíme, že musíme urobiť všetko pre udržanie nášho zamestnania. Vtedy sme náchylné zabudnúť na iné možnosti a okolnosti (často je to len otázkou kreativity – ktorá je však mikroskopicky zmenšená našou úzkosťou), ktoré by nám umožnili zmenu. Zabúdame, že materiálne zabezpečenie našich detí a nás je len jednou z potrieb pre plnohodnotný život. Oplatí sa zamyslieť sa aj nad tým, akú správu vysielame smerom k našim deťom. Vycítia z nej, že svet je miesto, kde sa oplatí žiť?
2.Práca je potrebné zlo pre rodiča i dieťa v rovnakej miere
Každý sa potrebuje uživiť, nikto nerobí celý život len to, čo by chcel – snažíme sa presvedčiť samu seba a svoje deti, keď vysvetľujeme, prečo prichádzame domov neskoro, prečo vzdycháme, keď sa chystáme ráno do práce. … Pre mňa táto veta znamená toľko, že neprijímame zodpovednosť za svoje rozhodnutia. V týchto situáciách by sme mohli jednoducho vysloviť, že „nemám rada svoju prácu (prichádzam domov neskôr, než by som chcela atď.), ale je to v poriadku, lebo prvotným cieľom bolo pre mňa materiálne zabezpečenie rodiny, podľa toho som si vybrala zamestnanie, preto je to tak. Takýmto spôsobom by sme naučili svoje deti, že namiesto „musím“ existuje „treba“ a zodpovednosť. A rozhodnutia. Ony sa môžu neskôr rozhodnúť inak. Aj to je možné, že sa uplatnia. Ale ak nie, naučia sa prijať zodpovednosť a dôsledky svojich rozhodnutí. Nestanú sa obeťami dôsledkov, ale aktívnymi a kompetentnými osobami.
Pravdepodobne je ešte veľa podobných mýtov o zamestnaní a práci. Nie je dôležité, aby sme začali viesť ich zoznam. Ale keď raz natrafíme na jeden z ďalších, pozrime sa dobre na to, čo od neho dostávame a čo ním strácame, a nájdime aj to, čím ho udržujeme pri živote.