Viac ako druhé mamy
Keď sme v rámci jedného projektu v Nitrianskom regióne robili s rómskymi deťmi, boli sme nešťastní. V školách sme počuli o deťoch len samé negatívne veci: majú veľkú absenciu, musia opakovať ročník, nerobia si domáce úlohy, rodičia sa im nevenujú a nechodia na rodičovské združenia. Rozmýšľali sme na aktivitami, ktoré prinesú celkom iné výsledky. Vedeli sme, že deti radi kreslia, vymysleli sme výtvarnú súťaž. Najprv v spolupráci s dvanástimi obcami, potom s tromi okresmi, ďalší s celým Nitrianskym krajom a štvrtý ročník sa uskutočnil ako celoštátna súťaž. Výtvarníci, ktorých sme prizývali do poroty obdivovali výkresy, ktoré prichádzali do súťaže. Hýrili farbami, sálala z nich nespútaná fantázia, hravosť, sloboda. Zo zásady sme chceli, aby súťažili všetky deti, nielen rómske, ale učitelia, ktorí posielali práce do súťaže nám hovorili, že aj chcú zaradiť práce nerómskych detí, ale rómske deti sú vo výtvarnej oblasti lepšie. Keď sme zarámovali a vystavili obrázky, zrazu sa výstavná sieň premenila na exotickú krajinu hýriacu farbami. Do Krajského osvetového strediska v Nitre chodili obrázky detí obdivovať výtvarníci z vysokej školy i profesionálni maliari.
Pri každom slávnostnom otvorení výstavy Farebného sveta zdôrazňujeme, ako veľmi si vážime učiteľov a učiteľky, ktoré sa deťom venujú a ktoré nám posielajú práce detí. Nie sú to frázy a klišé. Ide o deti, ktoré majú talent, väčšina rodičov si však nemôže dovoliť poslať ich na základnú umeleckú školu. Nebyť učiteľky v bežnej škole, nemal by kto talent dieťaťa objaviť a najmä rozvíjať. Celkom jednoznačne vidíme tento pozitívny vzťah dieťa učiteľka, keď prídu obaja na otvorenie výstavy. Spolu si hľadajú „svoj“ obrázok medzi ostatnými a dôverne komunikujú. Dieťa je nalepené na učiteľku a nepohne sa od nej ani na krok. Je to pochopiteľné, veď výkres vznikol spolu s učiteľkou, ktorá ho viedla pri práci a povzbudzovala. Vďaka učiteľke sa dostávajú tieto detí do miest, kde sa koná otvorenie výstavy. Väčšinou ide o deti, ktoré nechodievajú s rodičmi na výlety a nebyť dôvery medzi učiteľkou a rodičmi, tak by ich rodičia nepustili na ďalekú cestu. Obyčajne sú tieto deti ticho, poslúchajú na slovo svoju pani učiteľku, ktorá je v tomto prípade viac ako ich druhá mama. Zväčša sa od učiteliek dozvedáme, ako sa deťom na otvorení páči, ako obdivujú všetko nové, ako sa tešili na cestu, kde sa koná výstava a kde vidia, že podobný chlapec alebo dievča tiež prišli s pani učiteľkou.
Zabezpečiť aspoň niektorým deťom tieto zážitky je neoddeliteľná strana mince súťaže Farebný svet. Veríme, že účasť na otvorení výstavy a päť minút slávy ovplyvnia ich život, motivuje a dodá sebadôvery. Múdre, dobré, šikovné a láskavé panie učiteľky majú v tejto situácii nezastupiteľnú úlohu.
Agnes Horváthová
Romano kher – Rómsky dom
