skip to Main Content
0917737076 info@minoritykids.sk
Nie Je Jedno, že Ako Rodíme! – 2. časť

Nie je jedno, že ako rodíme! – 2. časť

S Klárou Nógell Ürögi som sa zoznámila vo februári minulého roka, keď bola účastníkom rozhovoru na klubovom večierku pod názvom: Traumatický pôrod. Jej pokora, ľudskosť, a vnútorná harmónia ma fascinovala od začiatku. Práve preto som si ju poprosila, aby sa so mnou porozprávala o sebe, o svojej životnej ceste. Popritom som mala otázky aj ohľadom pôrodných zážitkov, o ťažkostiach, ako aj o rolách matky a otca počas pôrodu. Odpovedala veľmi úprimne a zaujímavo..!

Čo je prvotnou povinnosťou matky a otca?

Z matkinej strany si myslím že je veľmi dôležité sa pripraviť fyzicky i psychicky. Pod pojmom fyzickej prípravy rozumiem vhodné cvičenie, pohyb a stravu, aby sme boli fit, a je šťastné si pripraviť i tú časť tela, ktorou rodíme, napríklad intímnym cvičením. Je dobré získať vedomosti o fungovaní nášho tela vrátane koordinovanej práce tela matky, maternice a dieťaťa, o správaní našich zvieračov, ktoré sú tiež podvedome kontrolované, čo je potrebné pre ich optimálne fungovanie. Myslím si tu na to, že zvierače sa neotvoria na rozkaz, k ich uvoľneniu je veľmi dôležitá intímna a dôverná atmosféra, náhly stres alebo strach môžu vyvolať ich uzatvorenie. Z psychickej strany by som zdôraznila harmóniu, starostlivosť o vzťah s bábätkom – to je možné podľa vlastnej potreby s rozhovorom, dotykmi, počúvaním hudby, láskyplnými myšlienkami, vizualizáciami, analýzou vzťahu matky a plodu. Psychická príprava pre mňa znamená: prijímať do povedomia len krásne pôrodné zážitky, prekonávať obavy súvisiace s pôrodom, a pravidelne nacvičovať uvoľnenie. Toto všetko je podľa mňa preto dôležité, lebo počet cisárskych rezov je na celom svete obrovský, u nás je okolo 60%, zmení sa to podľa nemocníc, ale vysoko presahuje číslo zdravotníckych indikácií, čo je podľa odporúčania WHO okolo 10-15%. Podľa môjho názoru je zodpovednosťou žien informovať sa o prípadných vedľajších účinkoch pri plánovaní umelo vyvolaného pôrodu a tlmenia bolestí, ktoré majú vplyv na ňu i na jej bábätko, a o ktorých skoro nikdy sa nerozpráva, alebo sú bagatelizované.

Avšak, vo väčšine prípadov pôrod je traumou v živote ženy, lebo sa dostane do takých nečakaných situácií, ktoré nielenže ju vytrhnú z pokojnej, tichej atmosféry, ale aj ju strašne vydesia.

K pôrodu sa viaže strašne veľa obáv, počas nášho života nás obklopia väčšinou negatívne informácie ohľadom pôrodu. Počujeme to od rodinných príslušníkov, priateľov, známych, či z médie. Vyrastieme vo viere, že pôrod sa automaticky spája s obrovskou neznesiteľnou bolesťou a drámou.

Aj preto majú ženy dnes taký veľký strach z pôrodu a od neznámeho, lebo chýba viera v ženské inštinkty, vedomosti, pozitívne pôrodné príbehy, že ženské telo vie fungovať zázračne, bábätko je schopné sa narodiť v súlade s matkou, s prácou maternice, a že vaginálny pôrod pomáha pri iniciovaní mnohých fyziologických a psychologických procesov u dieťaťa.

Pri prirodzenom pôrode, v prípade zdravého tehotenstva a vhodnej prípravy máme jedinečnú príležitosť prežiť ženskú tvorivú silu a sebadôveru, ktorú nám poskytne prežívanie takéhoto zážitku na celý život.

Podľa teba čo ovplyvňuje, komplikuje tieto procesy?

Je neuveriteľné, že čo všetko môže spôsobiť stres v našom tele: zužuje a napne cievy, svaly, tým pádom pôrod bude oveľa bolestivejší, než by bol reálne. Veľa žien má až také obavy, že ich telo jednoducho odmieta porodiť ich dieťa, čo môže čiastočne vysvetliť vysoký počet umelo vyvolaných pôrodov a cisárskych rezov.

Je dôležité poznamenať, že strach a adrenalín na pôrodnej sále nie sú vítaní, lebo sa ľahko šíria spomedzi prítomných. To znamená, že ak pôrodnici neostanú v kľude, sú vystrašení a stresujú, to vplýva aj na rodiacu ženu, a nemôže sa sústrediť na svoje vnútorné procesy. Jej pôrod podporuje pokojný, uvoľnený stav, a fakt, že v nej veria, že vie porodiť svoje dieťa. Bolesť je prirodzenou súčasťou pôrodu, ako aj napríklad maratónskeho behu. Obidve sú tvrdou a intenzívnou prácou, vyžadujú viachodinovú vytrvalosť, potenie a dobrú techniku dýchania. Pôrodná bolesť sa však líši od dovtedy prežitých bolestiach. Náš endokrinný systém pomáha so znášanlivosťou a na konci dostaneme zázračný dar, takže má to význam, cieľ, obmedzenia. Popritom sme schopné uvoľniť sa psychologickými metódami s výpomocou prirodzených analgetík, endorfinov. Pôrodná bolesť odkazuje nám: uvoľni svoje panvové svaly, a odviaž sa. Uvoľnenie má práve opačné následky ako strach: tkaniny sú pružné, prietok krvi je bohatý, a pôrod prebehne ľahko. Všetko, čo žene pomáha uvoľniť sa a cítiť sa v bezpečí na pôrodnej sále, je veľmi potrebné, lebo všetkým zúčastneným uľahčuje jej situáciu.

Prístup žien k bolesti sa vie zmeniť podľa toho, ako veria tomu, že sú schopné porodiť dieťa. Aj preto si myslím, že zodpovednosť začína tam, že vieme o týchto procesoch, a veríme si v sebe. Metóda hypnopôrodu je aj preto fantastická, lebo v plnej miere nás pripraví s uvoľneniami na ľahší pôrod, poukazuje na súvislosti medzi funkciami nášho tela a našich emočných reakcií, a pomáha znižovať a prepisovať obavy súvisiace s pôrodom.

Tak teraz sa vráťme k otcom, čo je ich úlohou pri pôrode?

Prítomnosť otca pri pôrode je vhodné iba v tom prípade, ak sa chce zúčastniť dobrovoľne. Nie je náhodou, že vždy ženy pomohli pri pôrodoch. Inak veľmi dôležitá rola otca je to, že pozoruje potreby ženy, pokiaľ možno bez strachu – jeho prítomnosť má vyžarovať bezpečie, má podporovať svoju ženu podľa jej vôle, napr. masážou, obkladmi, dotykmi, komunikáciou alebo aj tichou spoločnosťou. A treba povedať, že aj humor je veľkým pomocníkom k uvoľneniu, a v tom väčšinou oteckovia sú veľmi dobrí.

Na kurzoch hypnopôrodu, ak žena vyberie otca ako spoločníka, tam dostane pokyny, čo povedať, ako masírovať, ako pomôcť žene v relaxácii, kedy aké dýchanie majú používať. Toto všetko si vie dvojica nacvičiť, a podľa potreby a nálady aj používať. To je dobré aj preto, lebo veľakrát muži sami nevedia, čo by mali robiť na pôrodnej sále, a je zázračným zážitkom pre obidvoch, keď muž prežíva, že vedel zmierňovať utrpenie; a žena pociťuje podporu od neho, že tento zážitok prežili spolu. Inak otec vie mnohým spôsobom sa naladiť na nový rodinný život už od začiatku tehotenstva, je dobré, ak si vytvorí vzťah s plodom, napríklad spoločný večerný rituál, keď sa hrá s plodom, pohladká ho, komunikuje s ním, atď.

Po vlastnej skúsenosti vieš pomôcť mamičkám oveľa viac. Ako to vieš využiť? Hľadajú ženy pomoc pred pôrodom alebo po ňom?

Vlastný príbeh je v každom prípade využiteľný, aj terapeutické kurzy sú tak zostavené, aby obsahovali vlastné skúsenosti. Je potrebné, aby si psychológ najprv vyskúšal, čo by chcel aplikovať u svojich klientov, aby vedel, aká je rola, a aké emócie, skúsenosti to vyvoláva. Som si istá, že budem veľa čerpať z týchto skúseností. Tiež ako detská psychologička z toho, že sledujem vývoj môjho syna. Predtým nebolo typické, ale verím, že keď sa vrátim do sveta práce, rozsah mojich služieb sa rozšíri o vzrušujúcu oblasť, a budem schopná pomôcť hodnoverne a účinne v období okolo pôrodu.

Ako prežívaš teraz materstvo? Všetci vieme, že je to fantastické, ale ťažké. Ako by si opísala  toto obdobie tvojho života?

Od materstva som dostala neuveriteľne veľa. Už aj samotné tehotenstvo bolo pre mňa zázrakom, lebo dlho som na to čakala. Koncentrovala som úplne na to, aby som bola s bábätkom, v kľude, nepracovala som, robila som len to, na čo som mala náladu. Čo mi možno chýba, sú každodenné rôzne činnosti, ale snažím si vytvoriť rozmanitosť iným spôsobom, napr. založili sme v mojej rodnej dedine klub matiek. Z čoho mám jednoznačne menej, je čas pre seba, ale aj v tomto vidím pozitíva – pri malom viac vedome plánujem, selektujem, takže moja logistika tým pádom vyvíja. A k tomu som sa naučila moje úlohy spraviť oveľa rýchlejšie. Pre mňa je ešte ťažké, že kvôli nedostatku času sa nedostanem k pocitu flow, ale si myslím, že ten fantastický vývoj, čo pozorujem každodenne na mojom dieťati, je nenahraditeľný a ničím nevymeniteľný. Je to veľmi zaujímavé, ako zo dňa na deň sa zmení a sa učí. Každý deň ukrýva v sebe prekvapenie.

Môžeš nám napísať, že čo ti pomôže počas ťažších dňoch?

Keď som veľmi unavená, otrasená, rýchlo si nájdem čas na relaxáciu, aby som sa nabila s pomocou autogénneho tréningu, keď treba, tak aj počas dojčenia. Ak spochybňujem, pri najdôležitejších otázkach vždy meditujem, a opýtam sa mojich vnútorných pomocníkov. To je preto dobré, lebo niekedy dostanem také odpovede, na ktoré som si predtým ani nemyslela. Aj rola vonkajších pomocníkov je veľmi dôležitá, môj manžel a moja rodina sú pre mňa vždy oporou, začo som im veľmi vďačná.

Okrem toho som si zvykla brať situácie s nadhľadom: plačlivé-choré dni budú raz za nami, a ja onedlho budem sprevádzať môjho syna do škôlky. A nakoniec: veľakrát si myslím, že to všetko zlé bolo aj na niečo dobré, že som to musela prežiť, zvládnuť, aby som sa aj z toho učila. A čo som zvykla hovoriť rodičom, kým som ja nebola matkou: dieťa je najväčší učiteľ sebapoznania.

Back To Top